Príliš Veľa Snehu 2

13.

Noc bola príšerná.

Dala by sa prirovnať k hororovému filmu z psychiatrickej liečebne.

A to sa večer ozaj nezačal veľmi zle.

Na starom televízore sme všetci pozerali akýsi starý film ešte z kazety a smiali sa na filmových efektoch z osemdesiatych rokov. Jediný, kto naozaj sledoval dej bol Greči, ale akosi som predpokladala, že to tak bude, lebo on bol skrátka ten typ.

Očividne.

Všade bola príšerná zima, pretože sme kvôli starému zadymenému sporáku museli vyvetrať celú chatu.

Celú.

Ani jedno okno v budove neostalo zatvorené. Kamil šomral čosi o tom, že budú musieť skočiť do práčovne v meste, aby dostali ten puch z perín, no Maggie ho upokojila, že to vybaví, lebo má vraj dole v meste pratetu či krstnú jej švagrinej, či koho. A možno ho upokojila, lebo to bola Maggie a na ňu sa nedá hnevať.

Mala na sebe veľký žlto oranžový sveter, vyhrnuté tmavomodré džínsy, vlnené ponožky a vlasy zviazané akousi strašnou oranžovou vecou, kedysi možno utierkou na riad. Bola krížencom bezdomovca z charitatívneho spolku a krásnej éterickej lesnej víly. A u Kamila očividne prevažovala tá víla. Sedela s nohami preloženými cez svoje domáce zvieratko -Grečiho- a popíjala čaj s rumom. Ten a ešte varené víno bolo dnes našou jedinou spásou, pretože sme boli stotridsať percentne premrznutí.

Baša sa chúlila pri Rišovi s nohou na stole, zakrytom dekou. Kvôli jeho neschopnosti vyjsť po schodoch nahor sa musel zmeniť celý posteľný plán. Maggie sa presunula do podkrovia namiesto Baši a Greči zase k chalanom na prvé poschodie. Len Kamil zostal otáznym, ale nikto to neriešil. Ako povedal Maroš, za tie štyri noci sa to ešte mnohokrát zmení.

"Ja s-si idem asi ľahnú-ť!" zamrmlala som premrznuto a dopila som svoje varené víno.

"Súhlas! Nedá sa tu žiť!" pokývala Danka hlavou a vymenila si pohľad s Peťou. Myslím, že Danke sa ani veľmi nechcelo spať, mne vonkoncom tiež nie, ale v tvári mala ten svoj výraz ktorý hovoril, že je treba si dať babskú debatu. Najlepšie kamarátky to vedia rozoznať.

Baša nám len vyčerpane kývla a zložila kučeravú hlavu do lona svojho indisponovaného princa. Než som vyšla hore, zastavila som sa v kuchyni po ďalší hrnček horúceho zázraku. Danka mala pravdu, nedalo sa tu žiť. Ešte stále som cítila zápach spáleniny pri ktorej som musela krčiť nosom.

"Už ideš nebodaj spať?!" opýtal sa provokatívne Jaro, postávajúc v kuchyni.

"Takmer." priznala som. Chcela som predovšetkým zaliezť pod perinu a ďalšie štyri deky.

"No to je teda párty!" uchechtol sa uštipačne a ja som pokrútila hlavou. Už mi s tým začínal liezť na nervy, s tým svojim večným otravným poukazovaním na Marošove zlyhania v situáciách, ktoré sa ho ani netýkajú. On predsa nemohol za to, že Rišo je nenapraviteľný hlupák, ktorý sa dokáže dochrámať pri sánkovaní. Obvykle som Jarovi za jeho podpichovanie venovala len karhavý pohľad rodiča, ale už ma začínal fakt štvať.

"Mohol by si prestať?!" zasyčala som mu namrzene do tváre.

"S čím?" tie jeho nevinné hnedé oči sa nepohli ani o milimeter. Vôbec som ho nevyviedla z miery.

Marošove oči boli modré a menili sa podľa toho, ako sa cítil.
Keď bol nahnevaný, horeli.
Ak sa bavil, žiarili.

Jaro taký nebol.
Tie jeho boli stále rovnaké.
Akoby vedel niečo, čo nikto iný nevie. Trochu povýšenecké.