Twilight sága - Východ Slnka

12. kapitola + Epilóg

Z POHĽADU EDWARDA

,,Milujem ťa."

Privinul som si ju k sebe.

,,Milujem ťa."

Bella sa ku mne nahla a naše pery sa spojili v bozku.

Bol to ten najkrajší a najvášnivejší bozk na svete. Keď sme sa od seba odtiahli, so zatajeným dychom som si prezeral svoju životnú lásku. Aká len bola krásna...Ani vyčerpanie, ktoré jej pokrývalo tvár, jej neubralo krásu...Čo by som bez nej robil? Bola môj zmysel života.

,,Čo ma tak sleduješ?" zasmiala sa zvonivo Bella a mne pri zvuku jej smiechu poskočilo srdce.

,,Ale nič," pousmial som sa. ,,Som rád, že si v poriadku."

Usmiala sa.

,,Edward, myslím, že by sme mali ísť za ostatnými a...Renesmee! Chcem vidieť Renesmee..."

Zachmúril som sa. Rosalie som plne dôveroval, ale...čo ak? Neviem naisto, že dostala Renesmee do bezpečia...Pred Bellou však nesmiem dať najavo strach. Iba by jej to priťažilo.

,,Dobre, môžeme ísť za nimi...Poď, pomôžem ti vstať."

Natiahol som k Belle ruku a potiahol som ju hore. Mierne sa zakolísala, ale postavila sa. Nechal som je chvíľu priestor, nech naberie trochu síl.

,,Ako sa cítiš?" spýtal som sa jej.

,,Lepšie...Unavene, stále veľmi unavene, ale odkedy sa mi znovu zapol štít, každou minútou mám viac a viac síl. Myslím, že zvládnem dokonca chodiť sama," s rozžiarenými očami sa na mňa usmiala.

Pohladil som ju po líci a následne sme sa obidvaja vybrali k dverám. Dostali sme sa na chodbu, kde čakali ostatní. Carlisleyove ruky pevne obopínali Arov krk.

Keď zbadali, že sme s Bellou naspäť a že je v poriadku, každému sa po tvári roztiahol úsmev a vybrali sa smerom k nám.

,,Ach, som taká rada, že si v poriadku!" hodila sa Alice Belle okolo krku. A potom aj ostatní Bellu vyobjímali a Esme sa z oka vykotúľala aj jedna malá slzička. Keď sa všetci s Bellou doobjímali, vybrali sme sa von. Aro mierne protestoval, ale boli sme v očividnej prevahe, takže po chvíli to vzdal. Keď sme mali vyjsť von z budovy do uličky, kde sme sa mali stretnúť so všetkými ostatnými, na chvíľu ma zaplavila silná panika, že Renesmee tam nebude.

Bella zacítila, ako som sa zachvel a vložila svoju ruku do mojej. Stisol som jej ju, aby som nám obidvom dodal odvahu. Vykročili sme k dverám a hneď ako sme sa ocitli v uličke, rýchlo som sa rozhliadal okolo seba a snažil som sa nájsť jedno malé hnedovlasé dievčatko. Zrazu mi do náručia skočila nejaké malé telíčko.

,,Tati!"

Telo mi zaplavila radosť a tuho som Renesmee objal. Potom som ju nechal Belle, aby sa spolu vystískali. Belle začali tiecť slzy a od radosti ani nemohla hovoriť. Keď vtom sa od nej Renesmee odtiahla.

,,Mami, tati...ja..." rozplakala sa.

,,Čo je, srdiečko?" spýtala sa Bella znepokojene.

,,Ja...Keď sme sem išli s tetou Rosalie a Jacobovými vlkodlakmi, tak...Pár chodieb od východu nás, nás...." začala vzlykať, ,,prepadli nás zlí upíri. Teta Rosalie aj vlkodlaci s nimi bojovali, ale teta Rosalie povedala, že nech ma zoberú do bezpečia...že ona sa o to postará a za chvíľu za nami príde...Ale my sme tu už veľmi dlho a teta Rosalie stále neprišla..." Renesmee začala plakať a ja som si ju rýchlo zobral na ruky a hladkal som ju.

,,Ššš...neboj, ona príde," utešoval som Renesmee, ale moje vnútro bolo na roztrhanie. Nie, Rosalie nie...Spomenul som si, ako sme sa rozprávali chvíľu predtým, než sme našli Renesmee, nikdy sme si medzi sebou toho toľko nevymenili...boli sme si tak blízko, ale ako sme sa lúčili, v skutočnosti som si nemyslel, že by sa jej niečo stalo...Veď je to predsa Rosalie, nedotknuteľná Rosalie....a teraz...začali mi slziť oči. Nie, nie...Rosalie musí byť v poriadku...