Príliš Veľa Snehu 2

13.

"S týmito tvojimi debilnými poznámkami!" odpovedala som pokúšajúc sa o chladný tón. Stála som mu zoči voči. Nebol odo mňa o toľko vyšší.

Nie tak ako Maroš.

"Tánička..." urobil ku mne malý krok.

V ruke mal ešte stále šálku.
A ja tiež.

Na malý moment ma zaliala horúčava, keď som si spomenula na všetky tie predstavy, ktoré som o nás kedysi mala. O tom, ako sa budeme bozkávať, ako ma objíme zozadu, ako sa vedľa neho prebudím.

"Nie! Myslím to vážne! Prestaň s tým!" zamrmlala som podráždene, nahnevaná viac na seba ako naňho, že som si zase dovolila čo i len si pomyslieť na tieto hmlisté túžby. "Sme priatelia, tak by si mi konečne mohol dopriať!" dodala som roztrpčene.

Jaro je skvelý chalan, ja to viem. Je príťažlivý, je s ním zábava a čas od času dostane určitý záchvat romantiky, kedy dievčaťu kúpi kvety, alebo...neviem, medovníkové srdce, ako mne minulý rok. Baby oňho majú záujem a on o ne tiež, takže absolútne nechápem, aký má problém s mojím vzťahom a jednoducho si nenájde vlastnú priateľku. Jasné, že to s nami bolo dlhú dobu na spadnutie, ale ani jeden z nás sa nedokázal rozhýbať.

S Marošom to bolo iné. Rozhýbali sme sa obaja a to hneď. Cítim sa pri ňom pekná a sebavedomá a múdra a zábavná a dokonca som sa aj zbavila toho svojho ustavičného bľabotania a vždy viem na čom som a ak náhodou nie, nemám problém sa jednoducho spýtať. Maroš pre mňa nie je frajer z ktorého by som šla do kolien a s ktorým by som sa neustále potrebovala pretŕčať všade kam idem. Už je o level ďalej. Tam, kde sa Jaro nikdy nedostal a to ani v mojich myšlienkach.

"Len nechcem, aby si bola sklamaná!" zamrmlal ospravedlňujúco a znovu na mňa pozrel tými vševediacimi tajomnými očami. "To priatelia robia, hm?" Vzal môj hrnček, dolial doňho varené víno, vrátil mi ho a chystal sa odísť, no ešte než to urobil, na malý moment sa zastavil a pobozkal ma na vrch hlavy do vlasov. Stisla som hrnček v rukách silnejšie a prvé čo mi zišlo na um bolo, či náhodou nesmrdím ako spotená čiapka, stuchnuté periny alebo spálenina. Možno je to hlúpe a márnivé, no bolo to tak. Bez slova som si poriadne odpila z vína a vyšla som po úzkych schodoch nahor.

Nebudem to nijako komentovať.

Nič to neznamená.

Jaro už pre mňa nič neznamená.

Danka už po pás zababušená pod perinou a Peťa z môjho kufra práve vylovila šťastnú sivú mikinu.

"Je to prekliata zima!" zamrmlala a všuchla sa pod paplón vedľa Danky, trúc si premrznuté dlane.

"Keby si celý deň nechodila v tieločku..." podotkla nevinne Danka a odpila si z môjho hrnčeku. Tvár sa jej skrútila v znechutenej grimase. Nikdy nemala rada víno, no nie som si istá, či sa tak zatvárila kvôli tomu, že z našich skupinových párty s Rišom bola navyknutá na tvrdé, alebo preto, lebo sa z nej stáva nudná suchárka.

"Na mikiny s vtáčikmi Sama neulovím!" kývla hlavou na Dankinu mikinu.

"A preto mi derieš moju šťastnú!" bránila som svoju najlepšiu kamarátku, ktorá sa tvárila dotknuto.

"Prináša šťastie?" Peťa si nedôverčivo prezrela sivú mikinu a voľnou rukou si odhrnula ryšavé vlasy dozadu.

"Ajovi sa páčim aj tak." zamumlala Danka ako zahanbené jedenásťročné dievča.

"Ále!" zatiahla som akoby to nevidel celý svet, že z nej ide akýmsi infantilným spôsobom do kolien.

"Myslím." dodala váhavo.