Love Yourself Love Myself (pozastavené)

+1+

Zamkla som sa v izbe a schovala sa za posteľ. Začal búchať na dvere tak silno že som si myslela že ich vykopne.
,,Ty štetka otvor tie  dvere!" Kričal a začal búchať na dvere ešte silnejšie.
,,Choď preč!" Zakričala som naspäť.
,,Čo si to povedala?! Mne nebudeš rozkazovať ty malá štetka!" Tentokrát začal aj kopať. Dvere vydali zvuk lámajúceho sa dreva. Začala som panikáriť nevedela som kam sa mám schovať. No na tom už v tejto chvíli nezáležalo. Bolo neskoro. Dostal sa do izby. Potiahol ma za tričko k nemu.
,,Odkedy sa toto robí huh?!" Kričal naštvane.  ,,Za toto dostaneš príručku a ak sa budeš vzpierať dopadne to horšie!"
Zas sa mi vyhráža. Zas a zas dookola. Chcel ma udrieť do tváre. Z reflexu som sa bránila.
,,Tak ty takto hej?!" začal kričať viac. A úderi boleli viac a viac nevedela som sa ubrániť ničomu.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
Prebudila som sa na podlahe s bolesťou hlavy. Videla som rozmazane. Keď som sa chcela postaviť znovu som padla. Moje telo bolo celé doudierané. Keď sa mi podarilo aspoň posadiť pocítila som ako mi niečo steká po hlave. Chytila som si čelo a pozrela sa na ruku. Krv.
Pravdepodobne mám rozbitú hlavu. Pomaly som sa postavila na nohy. Následne som prešla ku stolíku zo zrkadlom. Bol to hrozný pohľad. Rozbitá hlava,monokel a ďalšie modriny po tvári. Na chvíľu som sa zamyslela či ešte vôbec má zmysel žiť tento hnusný život. Pozrela som sa na žiletku na stole. Možno by som to všetko mohla ukončit hneď. Keď som chcela chytiť žiletku do ruky v zrkadle som ho zbadala. Hrozne som sa zľakla. Otočila som sa k nemu.
,,Čo chceš?"  On sa usmial. Nechápala som. Asi si užíval ten strach v mojich očiach.
,,Chceš si kopnúť? No nech sa páči kopni si ak ti nestačilo!" Sekundu na to som si zakryla ústa. Toto som povedať nemala.
,,Niesi náhodou drzá?!" Snažil sa mi dať facku ale moj reflex bol rýchlejší než on.
,,Už zasa?!"
Zľakla som sa ako zakričal. Tak som chytila vázu čo bola na stole a rozbila som ju o jeho hlavu. On v bezvedomí padol na zem. Začali sa mi hrozne triasť ruky keď mi došlo čo som spravila. Roztrasená som ušla z izby. Utekala som dole po schodoch k vchosovým dverám. Rýchlo som sa obula hodila na uniformu kabát a utekala som preč. Celé telo ma bolelo tak som musela na chvíľu zastaviť.
Pozrela som sa smerom na dom.
,,ZABIJEM ŤA TY ŠTETKA ĎALEKO NEUJDEŠ!!"  Vrieskal z okna. To ma videsilo ešte viacej. Zobrala som si do ruky mobil a dala sa do behu. Medzitým ako som sa snažila ujsť som volala kamarátke Jennie. 
,,Notak zdvihni to." Prosila som.
,,Ľutujeme volané číslo je momentálne nedostupné čakajte prosím."  Mobil som strčila do vrecka a utekala som ako sa dalo k Jennie.
Po chvíli som musela zastať pretože ma všetko hrozne bolo hlavne nohy a hlava ktorá sa mi krútila.
Náhle sa vyrútilo auto spoza mňa. Spoznala som značku auta tak som sa dala na útek znovu. Zišla som do tmavej uličky vedľa hotela. Auto zastalo. ,,KDE SI!?! " ,,VIEM ŽE SI TU TAK SA NESCHOVÁVAJ ROZUMELA SI?!"  Snažila som sa prejsť cez tmavú uličku čo najrýchlejšie a najtichšie. Keď už som bola pri konci musela som sa pritlačiť k stene lebo zahol do tejto uličky.
,,Viem že si tu." Prešiel polovicu uličky. Už bol skoro pri mne keď sa otočil na päte. Vydýchla som si. Nastúpil naspäť do auta a pravdepodobne odišiel naspäť domov.
Ja som začala utekať ďalej. Už som bola skoro pri Jenninom dome keď sa auto vyrútilo spoza rohu. Začala som utekať ešte rýchlejšie. Začala som búchať na dvere s plačom. Kričala som aby ma počuli.
,,JENNIE PROSÍM POĎ OTVORIŤ POTREBUJEM TVOJU POMOC!" ,,PROSÍM NECHCEM ZOMRIEŤ!" Kričala som z posledných síl.
,,Hovoril som že sa nedostaneš ďaleko."
Otočila som sa za seba.
,,Prosím nechaj ma napokoj!" ,,Začala som revať ako malé decko.
,,Ale čo ty prosíš." ,,No dobre nechaj ma si to premyslieť hmm NIE!" 
Začala som revať ešte viacej.
Dvere sa náhle otvorili.
,,Preboha Hanna Čo sa ti stalo?!" Jej rodičia prišli tiež. Jennie ma zobrala dnu a jej otec ostal vonku s tým tiranom.
,,Hanna?",,Koľko ukazujem prstov?"
Mávala mi rukami pred tvárou. Ja som však neodpovedala. Ešte viac som sa rozrevala.
,,Pšššt všetko bude dobré."