The Run & Go

3.

Štvrť, v ktorej sa ocitol, mu síce nepripadala povedomá, no už z prvého pohľadu usúdil, že nejde o slušné susedstvo.
Zaváhal.
Autobus za ním sa stále nepohol. Možno by sa mohol ospravedlniť a prijať vodičovu pomoc.
Nie, nie je zbabelec.
Vytiahol si zips bundy ku krku a zhrbený trochu neochotne vykročil do tmy. V tichu prerušovanom vzdialeným šumom premávky a hukotom ventilácie  neďalekej budovy, počul, ako mu srdce nahlas bije. Niekde v diaľke sa niesol zvuk sirén.
"Upokoj sa," mrmlal si sám pre seba pomedzi prerývané nádychy, "nie si predsa v nejakom filme, kde na teba za prvým rohom striehne šialený bezdomovec so sekerou. Toto je realita."
Lenže realita sa od týchto filmov príliš nelíši, prihrala mu myseľ pohotovo.
"Zomriem tu," zatiahol o niečo hlasnejšie, trpko sa pousmejúc nad absurdnosťou svojej situácie.
Autobus za ním naštartoval a Tylerom myklo.
"Hrdina," sakrasticky si zašomral a pridal do kroku. Rozhodol sa zostať čo najbližšie pri hlavnej ceste. Pri troche šťastia sa dostane bližšie k centru, nejak to prežije do rána a potom... Čo potom?
Bál sa zostať vonku, no rovnako sa bál vrátiť domov. Toto nebol krátky výlet okolo ich bloku, po ktorom by sa nečujne preplížil naspäť do postele dúfajúc, že svojím príchodom nezobudil Jerryho. Bolo po polnoci, do rána sa vrátiť nestihne. Navyše musí ísť do školy. Predstavil si, ako veľmi bude Jerry zúriť a zovrelo mu žalúdok.
Pokašľal to, mal zostať doma. Alebo aspoň nenasadnúť na ten hlúpy autobus. Čo si vôbec myslel?! Zmocňovala sa ho panika. Spomenul si na dychové cvičenia, ktorými mu mama pomáhala prekonávať záchvaty a pokúsil sa ich napodobniť, vydychujúc teplý vzduch do goliera bundy. Po chvíli si uvedomil, ako rýchlo a strnulo kráča. Prinútil sa spomaliť, aj keď celé jeho bytie by sa najradšej rozbehlo.
"Stratil si sa mamičke?" ozvala sa žena, ku ktorej sa blížil, posmešne. Opierala sa o roh budovy, fajčiac. Tylerovi do nosa udrel štipľavý dym ručne šúľanej cigarety. Rozoznal ten pach vďaka Jerrymu. Striaslo ho.
"Aj ja môžem byť tvoja mamička," jej zaliečavý hlas mu naháňal husiu kožu, "ak si dobre zaplatíš."
Tyler uprel pohľad do zeme a bez slova opäť pridal do kroku. Chcel byť od jej sieťovaných pančušiek čo najďalej, aby mohol celú spomienku na to zjavenie vymazať z mysle. Od chrbta sa mu ozval smiech. Škodoradostný a zachrípnutý. Niesol sa za ním ulicou a Tyler, v  snahe ujsť pred ním, odbočil z chodníka.
Že to nemal robiť, si uvedomil takmer okamžite, no akási hlúpa hrdosť ho prinútila ísť ďalej cestou, ktorú si vybral. Blúdil medzi budovami, vyhýbajúc sa pohľadom náhodných okoloidúcich a dúfal, že sa mu podarí dostať k hlavnej ceste.
V spleti bytoviek a opustených domov volil náhodné odbočky, kým sa ďaleko pred ním nezjavili svetlá áut. Chodník, ktorý k nim viedol však zaberala skupinka ľudí.
Strnul. Mal dve možnosti, buď sa opäť stratí v slepých uličkách, alebo prejde okolo nich .
Nadýchol sa a vystrel ramená.
"Nie som zbabelec," zašepkal sám pre seba, vykročiac ich smerom.