The Run & Go

5.

Jeho pohľad upútala budova takmer až na konci opačnej strany ulice. V chabom svetle vzdialeného pouličného osvetlenia si všimol rozbité okná a opadajúcu omietku. Zdala sa opustená.
Ešte raz sa vyklonil a skontroloval polohu útočníkov. Boli bližšie, než dúfal. S hlbokým nádychom sa odlepil od chladného muriva a nehlučne prebehol na druhú stranu slepej uličky. Prikrčený, skrývajúc sa v tieňoch, náhlivo, no zároveň opatrne, aby nespôsobil hluk, prešiel až k rohu starej budovy. Zastavil a započúval sa. Nerád by vbehol priamo do náručia nejakým feťákom, či bezdomovcom. Avšak jediné, čo jeho uši zachytili, boli približujúce sa hlasy z opačného konca ulice. Bez ďalšieho zaváhania vyložil ruky na prázdny okenný rám a s menšími ťažkosťami sa vytiahol hore. Miestnosť, v ktorej sa ocitol, bola na prvý pohľad prázdna a desivo temná. S malou dušičkou sa rozhodol ju preskúmať.
Tápajúc v tme, s jednou rukou na stene, našľapoval popri kraji až kým si jeho oči lepšie neprivykli a on si všimol schodisko. Prekročil páchnuci starý matrac, a opatrne sa vyhol rozbitému sklu na špinavej holej podlahe. Schody boli z pevného betónu, no i tak na nich našľapoval veľmi opatrne. Len čo vyšiel na poschodie, zahryzol sa do neho studený prievan. Vyhrnul si golier bundy o niečo vyššie a poobzeral sa.
Chodba, v ktorej sa ocitol, bola pomerne krátka a úzka, s niekoľkými dverami a stenami pomaľovanými nezmyslami. Tyler si vybral najbližšie dvere, dúfajúc, že miestnosť za nimi má okná orientované do ulice.
Boli odchýlené, počmárané, s niekoľkými dierami po úderoch päsťou a chýbajúcou kľučkou. Otvorili sa nehlučne.
V izbe bolo o niečo viac svetla. Tyler bez váhania priskočil k rozbitému oknu a skontroloval ulicu. Bola tichá zjavne  prázdna, niekde v diaľke sa ozývali policajné sirény. Vzdychol.
Jeho prenasledovatelia ho akiste stále hľadajú. Možno ak by jednému z nich nezlomil nos, nechali by ho napokoji, no teraz sa chceli pomstiť. Tyler tieto typy dobre poznal, jedného takého si predsa matka priviedla domov. Pri spomienke na otčima sa mu opäť rozbúšilo srdce.
Aj keď strávi noc skrývaním sa v ruinách a ráno sa mu bezpečne podarí vrátiť sa domov, čo ho tam bude čakať? Len bitka, nadávky, vyhrážky a kopance. Telo ho stále bolelo z úderov, ktoré mu Jerry uštedril večer. Lenže čo má robiť? Na ulici zostať nemôže, len za pár hodín tu takmer prišiel o život. Navyše nemôže opustiť matku.
Zúfalstvo mu opäť začalo prerastať cez hlavu. Zronený sa oprel o stenu vedľa okna a zviezol sa popri nej na studenú zem, skryjúc si tvár do dlaní.
Z ponurých, zmätených myšlienok, ho však vytrhol akýsi zvuk. Bol tichý, takmer nebadateľný, no jeho uši ho i tak zachytili. Zdvihol hlavu a so zatajeným dychom pozrel k dverám. Najprv sa mu zdalo, že zvuk podobný výdychom sa k nemu donáša z chodby, no keď sa opäť ozval, bol omnoho bližšie. Po celom tele mu prebehli zimomriavky, keď uprel pohľad do rohu izby, kde sa v tme za dverami znova ozval nehlučný výdych. Nebol v miestnosti sám.