Netušil, kam kráča. Nechal pouličné osvetlenie, aby ho viedlo a na každej križovatke zabočil vpravo. Nezaujímalo ho, či potom nájde cestu domov. Vlastne ani nechcel.
Potláčajúc slzy zaťal päste až ho hánky skrehnutých prstov zaboleli. Čakal, kedy sa jeho myseľ upokojí a pocity nahradí prázdnota. Dnes však neprichádzala. V hlave sa mu rojili tisícky myšlienok a on s nimi nedokázal bojovať. Zdvihol hlavu, aby odpútal vlastnú pozornosť. Do očí mu zasvietili svetlá brzdiaceho autobusu. Obzrel sa. Na zastávke bol sám, šofér si zrejme myslel, že chce nastúpiť. A prečo nie?
Zalovil vo vrecku a nahmatal pokrčenú bankovku. Dvere sa pred ním so zasyčaním otvorili.
"Najďalej, ako sa dá," zamrmlal, podávajúc šoférovi peniaze. Ten si ho zvláštne premeral. Tyler uhol pohľadom, pozrúc na svoje topánky. Na krátku chvíľku si pomyslel, že ho vyhodí, alebo zavolá niekoho, aby ho odviedol domov.
Ozvalo sa pípanie kasy a zvuk tlačiaceho sa lístka. Tyler si ho zobral a bez slova sa prešuchtal na zadné sedadlá. Usalašil sa na studenej koženkovej sedačke, oprúc si hlavu o rám okna. Autobus zavrčal. Bol v ňom sám.
Netušil, ktorým smerom ide, ani ako ďaleko ho šofér zavezie. Nestaral sa.
Svetlá mesta sa rozmazali do farebných guličiek a Tyler si uvedomil, že opäť plače. Opakom ruky si zotrel teplú slzu z líca a nahlas smrkol.
A potom prišla prázdnota. Privítal ju, pustil do seba a dovolil, aby sa v ňom rozhostila. Cítil, ako mu napĺňa každý kútik duše a vytláča aj poslednú nepríjemnú myšlienku na domov. Sústredil sa už iba na svet ubiehajúci za oknom autobusu. Vlastne ani na ten tak celkom nie. Autá, semafory, lampy, výklady a cudzie domovy; všetko sa premenilo na spleť svetiel. Vyčerpaného ho unášali kamsi ďaleko a on sa tomu nebránil.
Prebral sa na to, že ním niekto trasie. Inštinktívne si zakryl tvár rukami, než si uvedomil, že je stále v autobuse.
"Pokoj, kamoš," tíšil ho šofér, "sme na konečnej."
Tyler si bol istý, že tak ďaleko sa za pár dolárov nemohol dostať, no vodič nepôsobil naštvane. Skôr netrpezlivo.
"Si si istý, že chceš vystúpiť tu? Možno by som sa s tebou mohol vrátiť do depa."
Tyler naňho nechápavo civel.
"Pozri, ak máš nejaké problémy..."
"To je v poriadku," zdvihol sa, potlačiac bolestivé syknutie. Dobité, stuhnuté telo neposlúchalo ako malo.
"Ďakujem sa zvezenie," zamrmlal, pretlačiac sa okolo šoféra k otvoreným dverám. Ten sa pokúsil ešte niečo namietnuť, no Tyler ho ignoroval.
Vystúpil a do údov sa mu okamžite zahryzol studený vzduch. Vydýchnuc obláčik pary sa obzrel po okolí. Až teraz pochopil šoférovo zvláštne správanie.
YOU ARE READING
The Run & Go
FanfictionTyler má pocit, že nikam nepatrí. Často uteká z domu od problémov svojho nudného života, ale najmä od otčima alkoholika. Raz večer, počas bezcieľneho túlania sa mestom, nájde útočisko pred realitou v opustenej budove. Netuší však, že nie je sám, kto...
