Čo je to za dievča,
V tej prvej lavici?
Má sklopený pohľad
A červeň na líci.
Odhrnie sa záves dlhých vlasov,
Ako hľadiska opona.
Párik sivých očí
Pozerá do stratena.
Pár sivých očí,
Sťa jesený opar
Rosí sa slzami.
Všetka snaha vyšla na zmar.
Rosa oči na azúrové premení,
Krištáľovo čistý žiaľ
Potokom z nich pramení.
Nie je tak čistý, ako vyzerá.
Slzy sú oprávnené,
Sama si to uvedomila.
To, čo bolo povedané
By najradšej vrátila.
Čo také však spravila?
Ona to dobre vie.
Na to, čo tak vyštekla
Tak rýchlo nezabudne.
Nedokáže si odpustiť,
Trhá jej to srdce.
Bude sa za to viniť
Až na veky vekov. Amen.
***
Áno, ja žijem. Zatiaľ. Asi Vám netreba hovoriť, že trpím depkami= budem viac písať do tejto zbierky. Prosím, buďte na tom lepšie, ako ja.
Váš Smutný uzlík nervov
YOU ARE READING
Našepkávanie Kleio
PoetryZbierka mojej smutnej aj veselej poézie. Teda vlastne spísané kopance od mojich múz. PS: prvú časť pokojne preskočte, je to cringe. Je tam len na pamiatku.
