Našepkávanie Kleio

Nehodná

Má v očiach nežnú iskru,
Čo vie oheň zapáliť.
Niečo k nemu vo mne vzbĺklo,
Nedá sa to zatajiť.

Ako blúdim svetom,
Krajších očí nikde niet,
Čo by dala za tú možnosť,
Do nich znova nazrieť?

Dva bezodné oceány,
Zosobňujú pokoj neba,
Neodolala, zadívala,
Zaľúbila. Tak mi treba.

Tam, kde slnce v puszte ústi,
Do polí sa vylieva,
Kráča v šírom bielom svete,
Jedna deva stratená.

Kolo hlavy vietor píska,
Mráz pár ráz znásobí.
Dievča pošle na kolená,
Ľady biele pohladí.

Navôkol len pusté pláne,
A predsa jedna hora obor.
Na severe od dievčaťa
Týči sa vrch Zobor.

Tribeč v diaľke,
Vtáčnik za ním,
Pohľad a pomyslenie naň,
Teší ma i raní.

Tam za vrchmi,
Za lesami,
Poslala som svoje srdce,
No už nevráti sa mi.

Poslala ho do neznáma
v obálke zo zlata.
Poslala ho dobrovoľne,
Teraz sa mi to zráta.

Cit síce úprimný,
Tak detsky spontánny.
Ja sama nie som čistá,
Nie celkom bez viny.

Zahľadela do chlapca,
Čo žiadnu hrozbu nevetril.
Do tanca ju neskôr vyzval,
A ich osud spečatil.

Vo víre tanca
Lapla chlapca.
Mocné ruky pás objali,
A ostatní v kúte stáli.

Chvíľu po pol noci,
Už jej niet pomoci.
Rozbúchalo sa jej srdce,
Odlepiť sa z neho nechce.

Pretancovali dve noci,
Krásny sen však skončil.
Roztrasená sa privinula,
Keď sa s ňou v kupé lúčil.

O srdce ľahšia domov prišla
Tam ju už čakal list,
Skoro z kože vyskočila,
Že by aj chcel za ňou prísť.

Raz za lunu videli sa,
Dlhé trate cestovali.
Prúdili ňou vlny lásky,
Keď sa ich oči stretli.

Dravá bystrina do oceánu hľadí,
Cez pevninu sa chce brodiť.
Láka ju do svojich hlbín,
Do krásneho pokoja sa potopiť...

So sebou však nesie ťažké prvky,
Hlúposť, slabosť, histériu,
Nesie skazu, utrpenie
Zdanlivému milému.

Vie, že je len príťažou,
Nie je dobrý materiál.
Nechce, aby trpel s ňou,
Dúfa, že ju nemiloval.

Nechce toho chlapca zničiť,
Pridobrý je pre ňu.
Aj keď sa mu odovzdala,
So sebou vášeň, nehu.

Stojí dievča na rázcestí,
Nevie ktorým smerom.
Chce, no nevie zabudnúť
Ten krásny pocit pri ňom.

Už len jeho prítomnosť,
Nieto ešte dotyky,
Prináša jej blaženosť,
Odlúčenie muky.

Len v jeho objatí,
Keď načúva jeho tep,
Zaleje ju zvnútra pokoj,
Zmizne celý zvyšný svet.

Zalejú ju vlny ticha,
Nadnáša ju hebká voda,
Keď sa v schúli v rukách,
Toho, čo má tak rada.

Z potoka slza špliecha,
Nechce z klamstva milosti žiť,
Nechce len pre ľútosť
Nechať jeho ducha zhniť.

Ona nie je neviniatko,
V hĺbke duše tuší,
Že nemá taký charakter,
Čo človeku sluší.

A tak sa trpko mlčky lúči,
So slabým balzamom na bôľ.
Radšej nech je šťastný bez nej,
Než nešťastný by s ňou bol.

Nehodná si jeho času,
Beztak je ho málo.
Keby ho na teba minul,
Za čo by to stálo?

Nehodná si pozornosti,
Čo by ti on venoval.
Nevyťahuj lacné masky,
Nestojí o karneval.

Nedrž vtáča v klietke,
Netýraj ho bez dôvodu.
Nehodná si jeho lásky,
Pusti ho už na slobodu.

Moje city nezmizli,
Srdce nechcem vrátiť.
Nehodná som toho jeho,
Radšej vlastné stratiť.

Obrazy objatí v tráve
Spomienky na leto nehy,
Preventívne zamrzli,
Schovali ich ľad i snehy.

Dravá rieka vysychá,
Deltu v oceáne nevytvorí.
Nesplynie s tým ideálom,
Ušetrí ho tej potvory.

Nech už nespočinú na nej,
Nerada by tyrkys ranila.
Nedá jej spať pomyslenie,
Že nebesám ublížila.

Nehodná, čo si to len myslela?
Že by boli spolu navždy
Neoddeliteľní pár,
Veď na tom niet smietky pravdy.

Nádej mi vykĺzla,
Jak ľad spod topánky.
Nikto, len ja sama
Píšem svoje temné stránky.

Bremeno spadlo,
Klesli tlaky,
Slnce zašlo,
Vtáčnik skryli mraky.

Keď sa to stane,
Aj sneh chrapčí inšie.
Keď si z lásky odoprieš,
Čo ti je najmilšie.

Potrebovala som sa vypísať. Aké nečakané v tejto zbierke xD

Aniška💙