Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[36] Fools

V ten deň som sa pokúsila podrezať si žily kanilou, ktorú som si vybrala z ruky. Minho včas pribehol a odvtedy sa pri mne striedajú flekári na stáži. 
V deň jeho pohrebu som definitívne prestala komunikovať, jesť a dbať o svoju vizáž. Posledný deň kedy som sa o seba pokúsila aspoň trochu postarať. Viete, on človek ani nemôže vyzerať dobre a pri tom byť pripútaný na vozíček. Dar od drahej matky. 
Vzala mi jediné čo ma úprimne naplňovalo. Beh. Potom mi vzala jediné čo som mala. Newta. A teraz mi berie poslednú nádej do života tým, že dýcha. 
Ava Newta milovala hádam viac ako ja. Stále nechápem ako dokázala zastreliť svoje jediné milované dieťa. 

"Nech je mu zem ľahká na veky vekov, amen." Farár dokončil svoju monotónnu smútočnú reč a všetci pozreli s očakávaním na mňa. Nedokázala som sa pohnúť z miesta. Doslova.
Plakala som a hľadela na jeho hologramový úsmev. Mala som chuť ho udrieť. Prečo to sakra spravil? 
Zotrela som si slzy a vystrela som sa. Minho mi položil ruku na rameno a povzbudivo ho stisol.
"Bol to strašný idiot. Ako deti sme sa neustále handrkovali o to kto je lepší, hoci sme obaja vedeli kto to bol. On. Bol starší, silnejší, múdrejší a hoci bol mantavý, vedel byť aj obratný a zručný. Nenávidela som ho. A to sa nezmenilo. Vždy dokazoval ľuďom naokolo ako veľmi perfektný je. Ako dobre dokáže rozlúštiť kód, ako vie správne odhadnúť situáciu, že vie zostrojiť z kôpky matíc sledovacie zariadenie, že sa vždy obetuje pre druhých..." hlas sa mi zlomil a znovu som si musela poutierať slzy. Už som nedokázala naďalej hovoriť sebavedomo. Hlas sa mi triasol a podchvíľou som poťahovala nosom.
"...že to je skvelý človek. Ľúbila som ho aj keď som vedela, že Ava by si zvolila jeho ak by si musela vybrať jedného spomedzi nás. Bol to môj starší brat a bol tu vždy pre mňa. A v jeden jediný moment kedy ma potreboval, som tam nebola." Pozrela som sa na jeho usmiatu tvár v holograme nad rakvou a uvedomila som si, že je skutočne preč. Že už sa na mňa neusmeje, nepodá mi pomocnú ruku, keď znovu niečo pokašlem. Je preč. A kus mňa s ním.
"Projekt Pravá ruka sme založili my dvaja, aby sme pomohli deťom ako sme boli my. Ďaleko od domova a bez rodičov. Paradoxne sme ale nemohli pomôcť sebe, hoci sme boli tiež deti. Vytrpel si tak veľa za svoj život. Prišiel o dievča, rozdelili  nás a jeho poslali do labyrintu, znovu nás dali dohromady, ale nepoznali sme sa. Nezaslúžil si zomrieť. Veľa ľudí áno, ale on nie. Mala som tam ležať ja a on by bol tu na mojom mieste. Stál by tu a zrejme by vás zahlcoval trápnymi historkami z môjho detstva  a pokúšal sa vás rozosmiať. Ja to nedokážem. Ja... Mala som to byť ja." poslednú vetu som zamrmlala potichu, no nepochybovala som, že ju ostatní počuli. Počas môjho preslovu nastalo hrobové ticho. Všetci mlčali a sledovali ma. Rozhodne čakali na ten moment kedy sa zložím a stane sa zo mňa úplná socka. Neskoro, to sa stalo už v nemocnici.

Zvyšok som už sotva vnímala. Matne si pamätám ako spúšťajú Newtovo telo do zeme a ako mi všetci vzdávali svoje kondolencie. Stále som hľadela na ten hrob. Vedela som, že aj keď som tu hore, istá moja časť šla pod zem spolu s mojim bratom.


Nedokázala som ísť ani len na tú hlúpu popravu. Som si však istá, že máme od nej konečne všetci pokoj. Jediný člen rodiny Paige, ktorý si naozaj zaslúžil zomrieť. 
Keď sa Minho, Tommy a zvyšok flekárov vrátili ku mne na nemocničnú izbu,našli ma sedieť v rohu miestnosti schúlenú do klbka ako si objímam kolená. 
"Emma...Už ti nikto neublíži." Minho si ku mne kľakol a odhrnul mi vlasy z očí. Vzal ma na ruky a preniesol ma do postele.
"Včera, po pohrebe sme prehľadávali Avinu kanceláriu. Všetko ohľadom labyrintu sme spálili a nakoniec sme prešli aj naše vlastné pracovné stoly. Newt mal v tom svojom toto." Thomas mi k nohám položil flashku a laptop. Odvrátil som od toho oči a objala som si plecia.
"Všetci si myslíme, že by si si to mala pozrieť. Volá sa to program A.M.M.E. a myslíme si, že na tom pracoval dlho pred tým ako ho poslali do labyrintu.Sľúb nám, že si to pozrieš." S poslednými slovami sa pozdvíhali a odišli všetci do jedného.

Trhane som otočila hlavu k flashke s laptopom. Okrem názvu programu som nevidela žiadnu spojitosť medzi mnou a tým programom. Prečo potom tak veľmi chceli, aby som si to pozrela?
Zvedavosť ma premohla a ja som odblokovala laptop. Takmer okamžite mi na obrazovke naskočil súbor s fotografiami, grafickými úpravami, plánmi, poznámkami. 
Podvedome som sa usmiala na obrazovku.

"Ty si blázon, Newt." 
Možno bol on blázon, že niečo také vymyslel. A možno som bola bláznom ja, že som sa do niečoho takého pustila.