Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[30] Výsluch na Emmin spôsob

"Otázka číslo jeden: Ako to, že si s nami prerušil kontakt?" Jorge si prísne premeral pohľadom toho potkana. 
Okolo hlavy mi poletoval dron, ktorého som posledné dni ignorovala. Vlastne som si ani neuvedomila, že tu s nami ešte stále je. Pozrela som sa do malej kamery a jemne zamávala s úsmevom. Najradšej by som tam pri nich teraz bola a všetko sledovala iba cez videozáznam.

"Ava, ako všetci vieme, začala sledovať všetko a všetkých. A ja som nemohol dopustiť, aby mi zatvorila podnik." Mal jedno šťastie, že povedal pravdu. Hoci, chuť vraziť mu, som neustále potláčala.

"Druhá otázka znie, skupina číslo osem. Čo si s nimi urobil?" Jorge sa naklonil k Lennymu a rukami sa zaprel o opierky stoličky.
Všetci v miestnosti po jeho otázke nastražili uši a začali nám venovať väčšiu pozornosť.

"Doviezol som ich do tábora." Ani nestihol dopovedať a na tvári mu pristála moja päsť. Jorgeho som odstrčila a výsluchu sa chopila sama.

"Skupina číslo osem. Dvojčatá chalani, osem ročné dievčatko a tri sestry s blond vlasmi. Kde sú?" zavrčala som výhražne a zamračila sa na neho. Pamätala som si všetky deti, ktoré som odtiaľ dostala. Táto skupina nedorazila a má to na svedomí tento magor.

"Ako vravím. Doviezol som ich do tábora." Znovu som mu vrazila a jeho zuby zaliala krv.

"Nerob zo mňa láskavo idiota a vyklop pravdu!"prskla som podráždene. On iba s šialeným úsmevom pokrútil hlavou.
Zložila som ruky z opierok, kde ich pred chvíľou mal Jorge a napodobnila som jeho psychopatický úsmev.

"Jorge máš ešte ten boxer?" spýtala som sa ho a Jorge mi okamžite podal do ruky boxer, ktorý som navliekla na prsty. Lennyho tvár zbledla aj na to, že ju mal celú spuchnutú a doudieranú. 

"Posledná šanca, Lenny. Kde sú tie deti?" spýtala som sa ho, ale on pokrútil hlavou.

"Chcela som to po dobrom, ale po zlom si to viac užijem." pokrčila som ramenom a vrazila mu. 

"Hovor." popohnal ho Jorge s kamenným výrazom, ale Lenny to zrejme nemienil vzdať. Však uvidíme ako dlho mu to vydrží.

"Pohraj sa, Emma." Dal mi povolenie a ja som začala rozdávať jeho tvári jednu ranu za druhou. Občas mi nepríjemne škublo v ramene alebo sa mi zatočila hlava, ale nevenovala som tomu extra pozornosť. Iba vyprchával adrenalín, ktorý som nechávala na Lennyho tvári.

"Dosť! Dosť už sakra!" Lenny odpľul na zem krv a pohľadom sa ma snažil zvliecť z kože. 

"Ava ma chytila a ja som jej ich musel vydať. Tie decká zabila a mňa pustila iba pod podmienkou, že jej každého, kto bude imúnny, vydám. A všetko by bolo v poriadku, keby ste sa neobjavili vy, otravné decká a ich dedo!" Vyprskol na zem krv a ja som sa uchechtla. Pripomínal mi môj obľúbený seriál z detstva. 

Podišla som k nemu a venovala mu poslednú ranu.

"To je za tie deti, ty jedna nechutná kopa plopákov." Ozrejmil mu s radosťou Thomas a Newt ma odtiahol od Lennyho, ktorého by som bola schopná na miestne zabiť. A on si toho bol vedomý. No i tak sa mi podarilo vyvliecť z jeho zovretia a ešte naposledy som pribehla k Lennymu. Vzala som jeho bradu medzi prsty a otáčala mu hlavou zo strany na stranu. Keď som si obzrela svoje životné dielo, nasmerovala som jeho tvár smerom k mojej.

"Kde je Berta?" Na jeho tvári sa po ojej otázke, objavil mučenícky výraz.

"Bertu nie!" zakvílil ako ranené zviera a ja som mu z vrecka vytiahla kľúče od Berty.

"Bertu áno." uškrnula som sa a jemne ho poplácala (Fakt ma nenapadol slovenský výraz k tomuto slovu) po líci. Otočila som sa na odchod a kľúčiky si prehodila z jednej ruky do druhej. Vo dverách ma ale zastavil jeho hlas:

"Ava je na ceste sem, Paigeová. Nájde vás a všetkých pozabíja. Na čo vlastne tá zbytočná snaha?" spýtal sa s úškrom, ktorý som mu oplatila.

"Až ma nájde, nebude to ona kto vystrelí zo zbrane." S týmito slovami som za sebou zatvorila dvere a vydala sa naprieč poloprázdnym klubom von. Absencia ľudí znamenala, že Ava je blízko.

Vyšla som vo zadným vchodom, kde už čakali všetci okolo nádherného Chevroletu z 85-teho s korbou. To auto bola legenda medzi autami. 

Newtovi som hodila kľúče, aby šoféroval a ja som spolu so zvyškom nasadla do auta. Sedela som vzadu vedľa Brendy a na Thomasovi. Oprela som sa o neho, keď sa mi začalo zahmlievať pred očami.

"Newt ona má zasa horúčku!" Tommy priložil daň na moje čelo a odhrnul mi vlasy z váre. 

"Sakra! Musíme si švihnúť!" zanadávala a len čo to dopovedal dupol na plyn a Berta značne zrýchlila.

"Vydrž, Emma! Daj nám hodinku. Zvládneš to, babe?" Začala som sa nekontrolovateľne triasť od zimy, ale bolo mi neskutočné teplo. Thomas si ma k sebe viac privinul a zabalil ma do jeho bundy, ktorú mal v batohu.

"Thomas... ja asi zaspím." prehovorila som ťažko a potichu, na čo Thomas zareagoval celkom hystericky:

"Nespi! Otvor tie oči, Emma!" Posledné slová už šli akoby z diaľky.

V hlave mi zarezonovala Jorgeho veta. Nevedela som, či to naozaj povedal, alebo to bola len spomienka, ale je slová boleli tak ako tak rovnako:

"A tak padol hrdina."