[6]

677 50 7
                                    

¤Po mesiaci¤

Tak fajn! Za ten mesiac som si stihla ujasniť pár vecí. A to:

-chlapcov som si obľúbila. Sú ako moji bratia. Teda až na jedného. A to sa vlastne dostávam k druhému bodu:

-Minho.

Po tom našom behu Flekom som si uvedomila, že keď som v jeho prítomnosti cítim sa nielen lepšie ale aj bezpečnejšie a voľnejšie. Čo je celkom irónia, keďže sme uzavretý uprostred obrovského labyrintu.

A posledná vec je asi len taká, že od dnes nebudem baža! Chvalabohu.....

Dnes má prísť klietka, ale dovtedy času dosť. Veď predsa len sú ešte len štyri ráno. Všetci, okrem mňa samozrejme ešte spia. Bežci dokonca ešte ani nevybehli do labyrintu. A ja? Ja sa neskutočne nudím. Ale fakt ľudia, teraz čisto seriózne od nudy by som olízala aj ten blbý drevený stĺp, čo mi bráni vo výhľade na steny. No chápete to? Ten stĺp nie a nie uhnúť! Mračenie ani ignorovanie nepomohlo. On si tam proste len tak stojí ako najväčší pán! Na toto ja nemám nervy! Postavila som sa zo siete a keď som prechádzala okolo stĺpa "volajte ma ignorant" vyplazila som mu jazyk.

Vydala som sa smerom ku kuchyni, keďže moja žrútske JA mi nedá pokoj ani o takomto čase. Volša som do malinkej kuchynky a otvorila chladničku. Hmmmm.... nič tam nebolo. Tak som ju zavrela. No zavrela.... skôr zabuchla.

"To ťa nasrala už aj chladnička?" ozvalo sa za mnou. Skoro som infarkt dostala. Čo mu hrablo?????

"Ti hrabe?! Vieš ako som sa zľakla?!" vybafla som na Minha sediaceho na pulte, ktorý vyžieral jahody. Mňam. No aj tie jahody sú celkom na zjedenie.....

"Prečo nespíš?" spýtala som sa ho a ukradla mu jednu jahodu z misky.

"Nemohol som spať...." odpovedal jednoducho a pokračoval v jedení.

"A ty? Už ťa omrzelo mračiť sa na stĺp?" dodal nakoniec a uchechtol sa.

"Ako to vieš?" spýtala som sa ho. On ma snáď sledoval? Teda nie že by mi to vadilo, ale aj tak...

"Na teba sa nejde nepozerať, keď spíš. Prisahám ešte som nikdy nevidel takého zanieteného spáča!" zasmial sa a ja s ním.

"Uhm... tak dík?" usmiala som sa a vykročila smerom von z kuchyne.

Prechádzala som sa po celom Fleku, keď zrazu ma niekto chytil za ruku a ťahal smerom do lesa. Ten niekto bol Minho.

"Kam ma to prosím ťa vlečieš?" spýtala som sa ho mierne podráždene... Len sa na mňa usmial a šiel ďalej. Zastali sme až pri nejakej chatrči. Minho vošiel dnu a rozsvietil malú lampičku.

"Kde to sme?" spýtala som sa ho.

"Na základni bežcov." odpovedal jednoducho a mykol plecom.

"Ale tu by som nemala byť, pokiaľ nie som..."

"Bežec?" skočil mi do reči a ja som opatrne prikývla.

"Chcem aby si dnes išla so mnou do labyrintu." dodal po chvíli a mne sánka padla až niekde k jadru zeme.

"Ja...eh...čože?"

"Pamätáš si ten beh? Vtedy keď...."

"Hej hej pamätám." skočila som mu do reči teraz ja.

"S Albym, Thomasom a Newtom sme sa o tom rozprávali a zhodli sme sa, že ťa vezmeme na skúšobný beh."

"Ale prečo?" nechápala som. Bože som ja ale blbá!

"Ja neviem.... možno preto, že si najrýchlejší bežec za posledného pol roka?" povedal mierne sarkasticky.

"Ja...no neviem, čo na to povedať."

"Stačí iba prikývnuť." a tak som aj urobila.

"Neboj sa nič sa ti nestane. Budeš bežať so mnou." povedal a milo sa usmial.

"Poď musíme ťa vyzbrojiť." povedal ešte a vybehol z chatrče. Robí si prdel to ma tu akože nechá? Nezostávalo mi nič iné ako bežať za ním.

Dobehla som ho až na Fleku, pred nejakou šopou, alebo ako to nazvať.... Otvoril ju a podal mi Menší nôž aj s puzdrom, digitálne hodinky a malý batoh s fľašou na vodu.

"Aké číslo máš tenisiek?"

"38." povedala som pohotovo. Ako je možné, že to viem? Nakoniec mi podal bežecké topánky s mojim číslom.

"Bež sa prezliecť. Stretneme sa v kuchyni a desať minút." povedal ešte a rozbehol sa preč.

Ja som medzi tým prešla do kúpeľne a prezliekla sa do vecí, ktoré mi dal Minho. Tvorili ho bežecké legíny a športová podprsenka. Vlasy som si zopla do vysokého copu a na ruku dala hodinky. S ruksakom v ruke som dobehla do kuchyne, kde už bol Minho, Thomas, Newt a pár bežcov, ktorých mená nepoznám.

"Fajn. Tak začneme. Dnes máte kratší deň, keďže príde kabína. Kabína dorazí o jednej. Chcem aby ste tu už o dvanástej boli. Je vám to jasné?" ozval sa Newt a my sme všetci prikývli.

"Brány sa otvoria o chvíľu. Prvý vybieha Thomas, Mark, Jefry, Justin, Abe a nakoniec ja s Em." oznámil Minho a my sme opäť len prikývli.

"Tak veľa šťastia frasáci." poprial Newt a my sme a premistnili k bráne, ktorá sa akurát otvárala. Thomas tam vbehol ako prvý, potom postupne aj ostatní až kým sme nezostali iba ja s Minhom.

"Pripravená?" spýtal sa.

"Ako nikdy!" odpovedala som a vbehla do labyrintu s Minhom po boku.

Útek z labyrintu [TMR fanfiction]Where stories live. Discover now