Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[29] Špinavá hra

Hlavu mi šlo utrhnúť od bolesti. Hrdlo som mala vyschnuté ako Saharu a rameno štípalo ako sviňa. K tomu ma boleli nohy a ledva som sa potácala vpred. Inak povedané premena sa začala. Newt ma celú cestu ochotne podopieral, hoci som o to nestála. Ak sa čím skôr nedostanem do tábora, tak sa premením po ceste a to nedopadne dobre. Naviac potrebujú chlapci moju časť hesla.

"Ešte vydrž, Emmie." Newt mi zotrel z čela pot a skontroloval teplotu. Za poslednú polhodinu stúpla rapídne na 40 stupňov celzia.

"Nezvládnem to, Newt. Je to ešte päť dní cesty. Ja zostanem v tábore a vy vypustíte tie rakety." zachrapčala som potichu a viac sa zaprela o Newta. Poznámka: Nerozprávať!

"A čo ten frasák v brlohu? Kaktusáka na to necháš samého?" Pri spomienke, ako sme mu vymysleli prezývku som sa usmiala.

"Zvládne to."

"Ale ja nie." povzdychol si a vyhodil si ma na ruky ako nevestu.

"Čo to robíš?" Pokúsila som sa mu vytrhnúť z náručia, ale držal ma pevne. A naviac bola moja sila na nulovej úrovni.

"Newt si unavený. Pusť ma." snažila som sa ho presvedčiť. S úsmevom som zistila, že ma púšťa z náručia. Avšak rovno do Thomasovho.

"Ahoj." zazubil sa na mňa žiarivým úsmevom a ja som sa uchechtla.

"Nebude tvoje dievča žiarliť?"

"Nemyslím si. Skôr ten tvoj čón po mne pôjde, keď sa vrátime." zasmial sa a pevnejšie ma chytil pod lopatkami.

"Ak dnes večer dorazíme do mesta, môžeme zostať u jedného môjho priateľa. Emma asi vie o kom točím. Nemal by robiť problémy." zasmial sa slizko Jorge. Keby som ho nepoznala tak dlho, povedala by som, že je to nejaký zvrátený psychopat zo spáleniska. Škoda, že tým psychopatom je človek, za ktorým sa chystáme.

"Toho hajzla som nevidela celú večnosť." zasmiala som sa a vzápätí rozkašľala.

Jorge prikývol s úsmevom, hoci v očiach mu žiaril ako maják strach. Nevedela som či o seba, priebeh našej misie alebo o mňa. 
Rozhodla som sa to neriešiť a radšej som sa sústredila na svetlá mesta, ktoré mi ožiarovali tvár.
Boli sme blízko. Naozaj blízko, keď v tom...

"Ticho!" Brenda umlčala všetky rozhovory v skupine a každý sa započúval. 
Vietor, ktorý mi strapatil vlasy, zavýjal ako osamelý vlk v lese a medzi jeho vzlyky sa kde-tu ozývalo zavrčanie zvieraťa. Nie. To nebolo zviera.

"Raplovia!" vyhŕkla som, len čo som si spojila vrčanie s nočnou morou s Evanou.
Vytočila som sa Thomasovi z rúk a dopadla nohami na zem. Mierne som sa zakolísala, ale okamžite som nabrala rovnováhu. Tommymu sa to nepáčilo, ale to ma teraz netrápilo.

"Do mesta! A okamžite!" rozkázala som rázne a všetci sme sa rozbehli smerom k svetlám. Adrenalín vo mne stúpol na maximum za minimálny čas. Na jednej strane to dočasne utlmilo moju premenu, ale na druhej som zas začala vnímať bolesť ramena.

Newt ma vzal za ruku a potiahol ma vpred. Hoci som naskočila na malý moment do normálneho režimu, tak som bola stále oslabená a svaly som mala ochabnuté. 
"Nie sú blízko, ale ani ďaleko." skonštatoval André sucho a neprestával utekať. Nedávala však pozor pred seba a zakopol. Jorge a ja sme k nemu okamžite pribehli, ale zarazil nás, keď sme sa ho snažili zodvihnúť.

"Mám zlomenú nohu. Ďaleko by som nedošiel. Bežte!" On sa za nás obetuje? Nie, to nedovolím! Veď je to ešte dieťa, rovnako ako ja, Tommy a Newt s Brendou. Všetci máme právo na prežitie!

"To nemôžeš, André. Teraz vstávaj!" namietla som, ale Jorge ma zarazil rukou na ramene. Pozrela som mu do zaslzených očí a naprázdno otvorila ústa. Chcela som sa ospravedlniť, ale nevyšlo zo mňa nič. 

"Je to v poriadku." ubezpečil ma André. Neverila som mu. Hlas sa mu triasol a oči zatápali slzy. 
Zohla som sa k nemu a spravila jediné, čo som mohla, aby som mu pomohla. Spoza nohavíc som vytiahla zbraň a vložila mu ju do ruky.

"Dokonči to." pozrel mi do očí a ja som prikývla. 

"Emma, musíme ísť." Jorge ma postavil na nohy a odtiahol za zvyškom, ktorý nervózne postával poriadny kus od nás. 
Keď sme k nim pribehli, Newt sa uistil, že som v poriadku a bežali sme ďalej, hlbšie do mesta.
Práve sme obiehali prázdny výklad starého obchodu s oblečením, keď sa duchoprázdnou ulicou ozval Andrého výkrik a následne výstrel.

"A tak padol hrdina." umlčal Jorge ozvenu a rozkráčal sa preč spolu s nami za zadkom. 

O dve ulice ďalej sme narazili na dav ľudí. Nie veľký, ale ani malý na tak opustené mesto.
S Jorgem sme sa po sebe pozreli a okamžite sme vedeli, kam títo ľudia smerujú. Na párty...

Naša skupina sa primiešala do davu ľudí, ktorí nás sami doviedli presne tam, kam sme potrebovali. Pred vchodom stála dlhá rada, tvorená ľuďmi, ktorí čakali, kým ich gorila pred vstupom pustí do klubu.
Chodili sem, aby zabudli kde sú a čo sú. Akoby sa to dalo odignorovať.

Bez slova sme pristúpili k nízkemu chlapíkovi v tigrovanom obleku a zlatou ražazou okolo krku. Už len za to som mala chuť mu vraziť. Keď sme pri tom...

Len čo ma zbadal, zbledol: "Emma! Ako sa máš?" Len čo som bola pri ňom dostatočne blízko, vrazila som mu. Hlavu vyvrátil vzad a tvár mu zaliala krv.

"Bolo aj lepšie." odpovedala som, zatiaľ čo som si trela ubolené kĺby.

"To som spoznal." zotrel krv do rukáva a pokynul, aby sme šli za ním do klubu.

"Nepite nič, sú v tom drogy." varoval Jorge ostatných a len čo každý prikývol, vošli sme dnu.

"Kto je to?" spýtala sa ma Brenda cez hlasnú hudbu. Odpovedal jej znechutený Newt:

"Tento chlapík nám pomáhal odvážať deti do tábora Pravej Ruky. Teraz... je z neho troska."

"A to som s ním ešte neskončila ja." Popraskala som si kĺby na rukách a prešla cez dvere do jeho pracovne. Jorge ho usadil do kresla a zviazal ho s opaskom. Hneď na to mu priletela prvá rana do tváre.

"Zahráme si hru. Ja sa budem pýtať a ty odpovedať. Odpovieš správne, nestane sa ti nič. Zaklameš a Emma sa zahrá." uškrnul sa na neho Jorge a ja som sa pridala k jeho špinavej hre. Ak ma matka niečo naučila, tak jedine rozdávať rany. Aspoň niečo od nej, čo v živote využijem.

"Mne sa tá hra nepáči." zapišťal o oktávu vyšším hlasom a Thomas sa zasmial.

"A mne áno." potvrdila som Jorgeho slová a naša hra sa mohla začať...