Your Reason To Live

XIV

Mám špinavú perinu," zakňučím a obzerám si plachtu zašpinenú zmrzlinou. ,,Upratovačka ma nabodne na mop."

,,Nepreháňaj, veď ťa predsa už pustili, to len ty sa tu ešte flákaš," pokrúti Leonie hlavou a zakryje špinavé kreslo dekou.

Klop, klop.

Dvere sa otvoria. Stojí tam moja mama, s jablkom v ruke a usmieva sa na nás dve. „Môžem sa s vami porozprávať, dievčatá?"

S Leonie sa na seba pozrieme, bojíme sa totiž, teda aspoň ja, že si všimne zmrzlinu roztečeenú po vankúšoch, no nakoniec potľapkám po mieste na posteli, kde to nie je od zmrzliny špinavé a mamina si naň opatrne sadne. Už-už otvára ústa, no ani ma nehne a predbehnem ju. Musím. Chcem.

„Opováž sa ospravedlňovať, nemala som na teba vôbec kričať, aj keď ma všetci tí príbuzní hypnotizovali a ja som mala chuť odletieť na Mars. Nemala som, proste toho bolo na mňa príliš a spýtali ste sa zlú otázku a ja som proste-"

„Ja ťa chápem zlatko, tiež som sa zľakla Williama, keď som ho videla stáť na chodbe. Ale nemusela si robiť takú scénu a... neprerušuj ma, Chariel, lebo vás nahlásim upratovačke," napomenie ma, keď ju chcem prerušiť. Vie o zmrzline. ,,Chcela som ti ale povedať, že ak sa potrebuješ porozprávať, nezabúdaj, že okrem Leonety máš aj rodičov. Ja nie som predsa taká striga, zlatko, to predsa vieš. A George minule plakal pri Titanicu."

Niekedy v strede toho všetkého začnem plakať, čo sa mi dnes stalo už zopár ráz a to ma nesmierne štve. Plač hneď ale vystrieda smiech, pri spomenutí môjho otca.

„Pri Titanicu plače každýý," zatiahnem a do periny si utieram oči. „To sa nepočíta."

„Pravda, ale váš otec nie je každý," žmurkne, a aj by nás vtiahla do objatia, vidno to na nej, no dovnútra vojde sestrička a poprosí nás, aby sme ich už neotravovali. Pravdaže to tak nepovedala, ale podľa mňa by nám to povedala aj oveľa horšie, keby nie je v práci.

Desím sa jej, tak si zoberiem veci a už pracem z tej nemocnice, kým ju ešte zvládam a nie je mi z nej zle, lebo by sa to každú sekundu mohlo zmeniť. A to nikto nechce.

Pred nemocnicou čaká Alessandro, opretý o auto, no ani si nás nevšimne, kým ho Leonie nepobozká na líce, čo ma úplne odrovná. Prespala som toho viac ako dosť a odteraz mienim každého otravovať.

„Ahoj, Alesssandro," hotová telenovela, to je prvá vec, čo si pomyslím. Mama mu podá ruku a Al ňou jemne potrasie, ako keby sa jej bál, a moja mama to radostne využíva. Leonie sedí na zadných sedačkách v aute, rozvalená a zakrýva si tvár svojimi nohami, ktoré sa jej trasú a uši má červené, keďže to je jediná vec ktorú je odtiaľto vidno. Prežehnala sa asi už desať krát.

,,Rada ťa spoznávam," dopovie mamina a nasadne na miesto spolujazdca. Vyberie si zrkadielko a napraví si rúž. Celé to hrá. Vôbec nechápem účel, ale smejem sa na tom, nie nahlas, ale vo svojom vnútri áno.

Nejaké tašky strčím do kufru a prisadnem si ku Leonie, ktorá sa mračí smerom k našej mame.

„Ako len môže," vyprskne z úst. „Veď som jej v živote nič, dopekla, nespravila."

„A čo váza Berta?" napadne ma ako prvé a tak to hodím na stôl.

„Ale no tak! Mala som desať, hrala som sa s Vaness a zhodila som nejakú poondenú vázu. A teraz mi moja mama ide skaziť život! Moja vlastná mama! Deväť prekliatych mesiacov som trčala v nej... veď po mne ani nepribrala, to až po tebe. CHARIEL! Môžeš za to ty!" rozhodím rukami. Jasné, už len ja môžem za to, že zhodila vázu.

„Dobre, beriem späť, nemôžeš za to, môže za to Vaness a jej blbá hra. A Berta. Super. A mne sa Alessandro tak páčil."

„Si smiešna," ozve sa mama. „Je jasné, že za to môžu tie americké kraviny. Len ťa provokujem, predsa."

„Tak neprovokuj!" skríkne.

„Oooo, ale budem, zlatko."

A ďalej už nikto neprehovoril. V aute bolo počuť iba Alessandrove pohmkávanie pesničky Believer a tým to aj skončilo.

. . . . .

,,Okej, čiže ešte raz. Čo si robila v lese?" spýta sa otec po štvrtý raz.

„Išla som si zabehať!"

„Toto je už štvrtá odpoveď a každá z nich je odlišná! Neuľahčuješ, Chariel!"

„Tak si to už pospájaj, ocko," napijem sa z poháru vína a to všetci berú ako znak ukončenej témy.

„Mňa by ale zaujímalo, odkedy spolu vy dvaja chodíte," ukážem prstom na hrdličky, keďže sme sa tápali v tichu a mne to prišlo vhod. Leonie pevne zovrie svoj pohár a chystá sa niečo povedať, ale pán dokonalý ju preruší.

„Od včera."

„Detailov sa nedočkám, hm?"

„Nie," pokrúti hlavou Leona. „Aspoň nie teraz."

„Ale, chcela by som sa porozprávať s Chariel. A ukázať jej jedno miesto, nebude vadiť ak sa vyparíme? Do hoďky sme naspäť."

A tak sa prechádzame a stúpame, čo ma desí, lebo mi to pripomína ten deň, presne ten deň.

Ale my po chvíli vyjdeme z lesa. Pred nami sa týči útes a pod našimi nohami pravdepodobne špliecha voda.

„Dole je jaskyňa."

Tak skoro.

,,Chariel?"ozve sa.

,,Áno?"

,,Aký je tvoj dôvod, prečo chceš žiť?" spýta sa.

,,Povedz, že sa nechystáš zabiť," je moja prvá reakcia.

,,Neodpovedala si na otázku."

Zarazím sa, lebo som nad niečím takým nikdy nerozmýšľala, prečo chcem žiť, no ja neviem. Vždy nám mama predsa hovorila, že život je dar, tak by sme ho nemali premárniť alebo ho zahodiť. Niektorí ľudia majú predsa všelijaké choroby, čo by spravili za deň života. Nikdy som sa ale nad takouto vecou nezamýšľala moc detailne. Brala som ako samozrejmosť, že žijem, tak čo. Čo ale ak zase Leonie nad tým rozmýšľala a ja som si to nikdy neuvedomila.

,,Nikdy som nad tým nerozmýšľala," odvetím jej po dlhej tichej pauze, ktorú prerušoval iba zvuk narážajúcich vĺn na útesu.

,,Hm."

Ani ona ale neodpovedala na otázku.

. . . . . . .

Leonie vás miluje, sľubujem vám to, zlatíčka. Poslednú kapitolu buď vydám dnes večer alebo zajtra po škole.. kto sa teší do školičky? :DDDDDDDDDDD a kto na poslednú kapitolu? :DDDDDDD