Your Reason To Live

VII

Autobus zastaví na zastávke uprostred centra mesta, čiže máme väčšiu možnosť si niekde kúpiť stan a potom ho rozložiť na pláži alebo pri lese, ak tu niekde nejaký je. Slnko už pomaly klesá, no mesto stále žije. Je tu množstvo kaviarní, reštaurácií a barov, smutné je, že máme len na stan a asi sa budeme hrabať v kontajneroch a hľadať nejaké deky, lebo ja, Chariel Amarisonová, spím s perinou na sebe, aj keď je vonku tridsať stupňov, pretože lord Voldemort ma môže navštíviť vždy a moja perina je mi ako neviditeľný plášť. Chráni ma.

Leonie zbehne do nejakého obchodu (ešte medzi tým povedala, že zvyšné peniaze z Austrálie si v Londýne zmenila) a nechá ma samú stať na ulici. Ľudia sa tu hemžia ako mravce a ja sa snažím z tohoto mraveniska nejako vymotať, lebo by ma mohli ešte aj okradnúť. Aj keď neviem čo, nič tu vlastne skoro nemám.

Poobzerám sa okolo seba a oči mi spočinú na fontáne.

Niečo ma napadne, no ešte stále sa snažím samú seba presvedčiť, že je to veľmi zlý nápad.

No uvedomím si tu jednu vec.

Nikto ma tu nepozná.

A ak aj hej, bol by to taký veľký problém?

Bez toho, aby si na tú otázku odpoviem, rozbehnem a skočím do fontány, ktorej spodok je pokrytý mincami, ktoré nenápadne dávam do vačku a modlím sa, aby to boli Argentínske pesá.

Keď začujem rehot, postavím sa na nohy, no pošmyknem sa a tak sa začnem smiať so známym neznámym človekom.

Neznámy preto, lebo presne neviem kto to je.

Známy, lebo podvedome viem, kto to je.

Keď Leona skočí do fontány za mnou a pocítim jej ruku, ktorá sa mi mieša v rozpustených vlasoch, skríknem a začnem po nej hádzať mince, lebo to vážne bolí.

Ľudia sa na nás pozerajú.

Jedni majú v očiach nás a druhí zase predsudky.

Tretí vytáčajú číslo do miestnej psychiatrie.

No štvrtá skupinka sa mi pozdáva asi najviac, lebo sa k nám pridajú alebo sa minimálne smejú.

Kričím na Leonie, aby moje vlasy už nechala na pokoji, nech sa mazná so svojimi bábikami, no to ju naštve a tak mi do vlasov hodí mince a ja znova zakňučím. Leonie sa vyhupne von a začne sa smiať, zatiaľ čo mne jedna paní pomáha von.

,,Ďakujem, ďakujem veľmi pekne," poďakujem, no pani len pokrúti s úsmevom hlavou a pohladí ma po líci.

Otočím sa na Leonie. Leží na zemi a ja do nej pomaličky štuchám, až do nej nakoniec kopnem tak silno, že je ihneď na nohách.

Chytím ju za ruku a potiahnem do nejakej vedľajšej uličky. Sadnem si na zem a vyprášim vačky, čím sa ozve cengot po prázdnej úzkej ulici, kde sa to ozýva ako v jaskyni.

,,Koľko asi stojí zmrzlina?" spýtam sa jej. Pokrčí plecami a ja si vzdychnem. ,,Vieš počítať s týmito prašuľami?" spýtam sa, ona pokýve hlavou a naznačuje, že tak trochu.

,,Čo si si prehltla jazyk? Odpovedaj prosím normálne!"

,,Som ticho, lebo by som sa začala ešte smiať a ty by si ma asi zavraždila!" odvrkne.

Uškrniem sa, lebo ma pozná a hovorí pravdu. Potom pozriem na peniaze predo mnou a začnem ich počítať. Eurá, centy, doláre a všemožné mince, ktorými tu jednoducho platiť nemôžme, dám proste do vačku na horšie časy.

Zatiaľ čo počítam peniaze, Leonie sa vypytuje ľudí, kde by sa dala kúpiť dobrá a lacná zmrzlina, a tým čo jej nerozumejú, to proste ukáže mimicky.

Nakoniec niečo nazbieram a Leona ma zavedie k jednej zmrzlinárni na druhej strane parku, do ktorého sa dostaneme, keď pokračujeme touto ulicou.

Kúpime si zmrzlinou.

Ja orieškovú.

Ona jahodovú.

Je vynikajúca.

Tento výlet sa mi začína páčiť.

. . . . . . .

Okay, som na seba hrdá, váženííí! a taktiež na Barčulku <3 :D inak, viem, že sa tam nejaké veľké dráma nedeje, ale viete, život nebýva vždy jeden veľký chumáč problémov, čiže, prepáčte. Ale zaručujem vám, že tento príbeh skončí smutne :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD sorry :DDDDD

- Muff

Btw, ďakujem za odozvuuuu <3