Your Reason To Live

XIII

,,George, našli ju v lesoch! Čo robila v lesoch?"

,,Lydia, láskavo sa upokoj. Vidíš ju tu pred sebou-"

,,Čo ak je v tej dlhej tajuplnej kóme ako bývajú ľudia v tých amerických filmoch?!"

,,Lydi-"

,,Čo ak sa už nikdy nezobudí, George? Há? Čo ak sa zobudí a nebude nás poznať? George! Čo ak-"

,,Mami, nepozeraj toľko amerických seriálov a radšej mi daj nejakú vodu," zamrmlem a rozlepím viečka, pričom sa snažím dýchať v maminom tuhom-tuhastom objatí. A do piatich minút sa cítim ako opica za sklom v ZOO. Ako sa do Las Grutas dostala moja sesternica z druhého kolena, ktorú som videla iba raz a to na mojej birmovke, dedko Willo, ktorý mal byť niekde v Toronte a teta Anabella s ktorou nie som v pohode – pravdepodobne si myslela, že zomriem a tak si došla po odpustenie. Je mi z nich všetkých zle.

Najhoršie na tom je, že tu nevidím Leonie.

,,Čo si robila v lese?" mama nadvihne obočie a ja sa schovám pod perinu.

,,Kričala? Je dostatočná odpoveď ?" mumlem a aj pod periny vidím všetky tie zdesené pohľady, hlavne ten od Claudie, Isabelininej malej dcéry, pretože mi robí spoločnosť pod perinou.

,,Ratatata?"

,,Ha ha ha, vtipné. Pozrite asi pred pár týždňami som sa tápala v kancelári a zrazu mi dôjde email od Leonie, kde mi rázne píše, aby som došla na letisko. Vidím svoju sestru asi po troch mesiacoch a prvé, čo mi povie, je: "Chariel ponáhľaj sa, nestihneme to." A tak nasadnem do lietadla, je mi z neho zle. Keď po niekoľkých hodinách dosadnem na zem, prvá z vecí čo Leona spraví je, že v smetiaku hľadá mapu, lebo nám totiž ušiel autobus. Ideme stopom, nejaká tetka nám ponúka koláče a odvezie nás na pumpu, kde si tú úlohu zoberie banda retardov, ktorý nás nakoniec vykopnú dakde mimo sveta. Leonie je ale dobrá dušička a tak ma dovlečie do nejakého motela, získame lístky na autobus smerujúci do LG. Tam plávam vo fontáne, kupujem na námestí zmrzlinu a potom spím v jaskyni, áno, v jaskyni. Na ďalší deň mi pred očami stojí chlapec, Leonie sa zamiluje do jeho otca a vy mi chcete povedať, že vykričať sa z problémov je divné? Je to tá najnormálnejšia vec, čo sa mi v Južnej Amerike stala!"

Nemám chuť sa pozerať na ich kyslé výrazy a tak si ľahnem na bok, paplón si vytiahnem až po bradu a malú Claudiu vykopnem a vyženiem preč aj doktora, lebo si chcem pospať. A tak všetci odídu.

Po líci mi steká slza, potom ďalšia a nakoniec plné vodopády. To, že po plači sa človek cíti lepšie je klamstvo. Neviem prestať plakať a ani sa triasť. To ako som sa rozkričala... Mama si to nezaslúžila a malá Claudia tiež nie, je dieťa a práve videla, ako sa zrútila nejaká žena. Teda, jej príbuzná síce som, ale nemám potuchy akú biologickú úlohu v jej živote práve ja zohrávam. Každopádne, keď sa vrátia naši, musím sa im ospravedlniť a Claudii kúpim zmrzlinu, hej, tak.

Chvíľu sa ešte prevraciam zo strany na stranu, až nakoniec aj zaspím, aj keď mám pocit, že kradnem spánok iným. Spím viac ako je zdravé.

. . . .

„Alessandro nie, chcem sa s ňou porozprávať, zavolám ti, čau." Dvere sa zabuchnú, no dotyčný nimi netreskol, čiže nie je naštvaný. Rozmýšľam, či dať najavo, že som hore alebo sa na ňu vybodnúť.

„Špehoun jeden špehovatý, netvár sa, že spíš, videla som ťa kopnúť nohou a ty spíš ako drevo, takže ha, detektívka Leonie to vyriešila," zahlási. Snažiť sa odvrátiť nemá cenu, ale tváriť sa, že som urazená nie je zlá vec.

„Tak tú zmrzlinu zjem sama, mne je to jedno," povie. Otváranie nejakej krabice a cenganie lyžičiek mi dosvedčia, že moja sestra je najhorší a zároveň najlepší človek na svete.

„Si zlá, Leoneta," poviem, a skôr ako sa stihnem znova nadýchnuť a vydýchnuť, skryť sa so zásobami do mrožieho úkrytu, Leon na mne sedí a lyžičkou mňa aj moju plachtu špiní čokoládovo-vanilkovou zmrzlinou.

,,Už. Nikdy. Ma. Nenazvi. Celým. Menom. ROZUMIEŠ?" posledné slovo vykríkne a do úst mi strčí lyžicu a s vyplazeným jazykom sa posadí na kraj postele.

„A inak ďakujem, že si mame povedala o Alessandrovi." Ďalšie sústo ide horskou dráhou do jej žalúdka a ďalšie a ďalšie. „Prísahám, Chariel... Napadlo ťa, čo to s mamou spraví? Ona už balí svadobný darček do papiera, na ktorom sú nakreslené obrúčky a obviaže ho zlatou stužkou a aby toho nebolo málo, darček drží plyšoví medveď. Práve sme sa poznali a ona už z toho robí vedu..."

,,Tak ona z toho robí vedu, hej?" ruky si prekrížim na prsiach a odfúknem prameň bledých vlasov. ,,Ja by som sa čudovala, keby si už nemala vybraté šaty!"

„To nie je pravda!"

„Zlatko, spíme u neho doma, uvedomuješ si to?"

„To spravil iba zo slušnosti a len tak pre tvoju informáciu, spali sme v jaskyni!"

„Ty si ju vybrala!"

„Toto nikam nevedie."

,,Ehe, priznaj, že si sa zamilovala, lebo to vykričím na celú chodbu."

S presnosťou viem povedať, že na mňa posiela Poseidona aj s tým jeho trojzubcom, aj keď si nie som istá, či to je on, čo má ten trojzubec. ,,Zamilovalasomsadoneho."

Usmejem sa. „LEONETA SA ZAMILOVALA DO ALESSANDRA!"

A presne v tomto momente viem, že som mŕtva, prepichnutá trojzubcom a napchatá zmrzlinou.

. . . . . . .

Klára sa prekonala a kapitola má až 800 slov... okej... no som hrozná, mala by mať aspoň tých tisíc :DDDDDD  blížime sa ku koncu :D názory? celý príbeh som zhrnula do 127 slov, ten big odstavec :D Na čo vôbec tých trinásť kapitol..  :D Užívajte prázdniny!