Your Reason To Live

VI

,,Croissant, mademoiselle?" ozve sa od dverí.

,,Mademoiselle chce spať," odpoviem a zaborím sa ešte hlbšie do paplónu, z ktorého mi ledva vidieť hlavu.

,,Ale noták, Čerešňa, pohni si, musíme ísť do Las Grutas... A k tomu máš za týždeň narodeniny! Ja by som ich radšej prežila na pláži pri západe slnka, ako na diaľnici! A možno sa s niekým budeš držať za ruku. Potom povieš, že je ti chladno a on ti dá svoje sako a nakoniec sa pobozkáte a... bude to proste úžasné!"

Prekrútim očami, odkopnem paplón preč, lebo si začnem uvedomovať, ako veľmi teplo mi je. ,,Nefantazíruj, mne bude stačiť, ak mi dáš kakao a posteľ," povzdychnem si a  ona mi hodí croissant.

,,Ehm, Leon?" spýtam sa.

,,Áno, Čerešňa?"

,,Nehovorila si, náhodou, že máš sotva peniaze na nejaký stan? Odkiaľ máš na croissanty, a ako to, že sme tu spali? Čo si tým chudákom nahovorila, že nás tu nechali prespať a dali nám jedlo?"

,,Len pravdu."

,,Neviem ti čítať myšlienky, Leonie. To sme už predsa preberali."

Leonie si pretrie oči a sadne vedľa mňa, čo je jasný znak toho, že toto nebude debata o lodičkách.

,,Pravda je taká, že na svete žijú aj sprostí chlapi, ako napríklad hentí traja magori, ktorým sme začali liezť na nervy a tak nás v polovici cesty vysadili uprostred ničoho. Musela som ťa vliecť až sem, myslím, že to bolo nejako cez tri kiláky. A to pozor, ja som mala v sebe tiež čosi. Takže, keď ma uvideli v hale tí dvaja starí ľudia, ktorý vlastnia tento motel, ihneď mi dali kľúče od tejto izby. Potom, ako som ťa sem uložila, tak som sa s nimi celú noc rozprávala. Až o nejakej siedmej som sa sem došla vyspať. Sú tri poobede. A prosím ťa, nehovor, že keby som ťa v Londýne nechala, nič také by sa nestalo!"

,,Nič také som sa nechystala povedať," oznámim jej. Chvíľu tam len s ňou sedím na posteli, utápam sa v trápnom tichu, lebo neviem, čo jej na to povedať. Ďakujem, že sa o mňa staráš, alebo čo?

Asi po večnosti sa odhodlám postaviť.

Bežím do kúpeľne, kde si nechám na hlavu padať kvapôčky vody. Ak máme znova stopovať, tak sa na to musím pripraviť.

,,Ou, Chariel, musím ti oznámiť, že som predala naše lístky z toho autobusu pánu tohto motelu, je to nejaký pojašený zberateľ. Pozor, mám lístky na autobus!"

Taká šťastná som nebola už vážne dlho. Síce pochybujem, že ten ujo je zberateľ lístkov, skôr už len nechcel, aby sme sa nedostali do auta s nejakými dílermi. Začnem pojašene hádzať vlasmi zo strany na stranu a skákať tak vysoko, ako sa mi na telesnej nikdy nepodarilo. Nakoniec sa ukľudním a vyjdem von z kúpeľne. Usmejem sa na Leonie a skočím na posteľ. ,,A kedy nám ide ten autobus?"

,,Hm, nejak za osem minút," odpovie a  ja sa vystriem.

,,Žartuješ, kde je zastávka?"

,,Pred motelom."

Nestíham jej ani nič povedať, tak do nej hodím vankúš, ktorý chytí ho a hodí rovno za seba. ,,Pravda, asi by sme mali už vyraziť. Tak poď."

Dvere rýchlo vyrazíme, až sa čudujem, že ich nevytrhnem z pántov. Zbehneme dole po schodoch, rýchlo sa poďakujeme našim záchrancom - pochválim im croissanty - a hneď na to, už sedíme na svojich miestach do Las Grutas, čo nie je odtiaľto tak ďaleko. Nejaká hodina cesty, ktorá ubehne tak rýchlo, že sa až čudujem.

Vychádzame z diaľnice.

Las Grutas

. . . . . . .