Neviditeľný

25

Presne o 15 minút začína prvá pondelková hodina a ja behám po celom dome a hľadám slúchadlá.
Je mi naozaj jedno,že budem meškať.
Je mi jedno,že prvú hodinu máme s naším matikárom,ktorý meškanie nenávidí.
Bez slúchadiel sa z domu ani nepohnem.
Keď ich po asi hodinovom hľadaní konečne zazriem pod stolom,rýchlo sa rozbehnem dole schodmi rovno do predsiene.
Hodiny,ktoré zdobia veľkú časť bielej steny ukazujú presne 7:55.
Som celkom v prdeli.
Rýchlo zabuchnem vchodové dvere,no keď uvidím mne známe auto stáť na príjazdovej ceste,zabudnem,že už teraz určite meškám do školy.
"Sadaj."
"Aj ja tebe prajem pekné ráno Ethan."
"Hej,hej a teraz nastúp."

"Ethan,neviem či vieš,no týmto smerom sa k našej škole nejde."
"Áno Olívia,viem,že tento smer k našej škole nevedie. No ja som nepovedal,že ideme do školy."
"A kde akože ideme?"
"Vlastne nikde."
"Čo?"
"Nemáme určený žiadny smer."
"My ideme,vlastne,my nejdeme nikde len ideme?"
"Múdre dievča."

Po asi hodine cesty,plnej zabáčania doprava či doľava,kde okolo nás nebolo nič iné len mohutné stromy sme zastali na malom parkovisku,ktoré patrilo taktiež malému bistru.
Steny na bistre boli už celkom popraskané.
Je vidno,že to tu už musí fungovať dlhé roky.
"Dlhé roky som tu nebol."
Ethan,ktorý malej budove postavenej  v strede parkoviska venoval dlhý pohľad,nakoniec s hlbokým nádychom vystúpil z auta.
A tak som vystúpila aj ja.

Vo vnútri to vyzeralo dosť útulne.
Oproti dverám sa nachádzal bar,za ktorým stál postarší pán,ktorému sa na tvári pohrával veľký úsmev.
Všade okolo sa nachádzali stoly s kreslami alebo boxy.
My sme ale rovno zamierili k baru.
"Koho to tu nevidím po toľkých rokoch!"
Pán za barom sa s radosťou rozbehol k Ethanovi.
"Zdravím Toby."
Ethan s radosťou objal staršieho pána,teda pána Tobyho.
"A táto slečna je kto?"
"Kamarátka Olívia."
"Kamarátka. Hm,to sa mi nezdá. Ale nuž dobre. Tak teda vitaj v Bistre u Tobyho."
"Ďakujem."
"A teraz si choďte sadnúť a ja vám prinesiem nejaké špeciality nášho bistra."

"Chutilo?"
"Bolo to priam božské."
"To som rád."
"Z kade to tu poznáš?"
"Chodil som sem pred rokmi aj s rodičmi a bratom."
"Ty máš brata?"
"Hej,no má už 25 rokov. Ani jeho som už dlhé roky nevidel. Žije v New Yorku."
"S tvojimi rodičmi?"
"Nie. Žije sám. Presne ako ja."
"Ale veď ty žiješ so strýkom nie?"
"To neznamená,že nežijem sám."