Neviditeľný

12

Ráno ma pri skrinkách zastavil riaditeľ.
Ďakoval mi.
Učitelia si vraj všimli ako sa Ethan zlepšuje.
Nie je to vidno len na nich.
Ale aj na ňom.
Dnes ráno po dlhom čase stál opäť pred školou s cigaretou v ústach a každým potiahnutím z nej sa pomaly zabíjal.
No nemôžem sa stažovať.
S cigaretou vyzerá viac príťažlivejšie.
No uvedomujem si čo znamená zlepšenie jeho známok.
Uvedomujem si,že čas,ktorý mi umožňuje byť v jeho blízkosti sa kráti.
A všetko potom bude ako predtým.
Budem ho sledovať už len z diaĺky.
"Čakaj ma po škole pri aute."
Moja hlava sa stretla s dvierkami od skrinky v momente kedy ma prekvapil svojou prítomnosťou.
S rukou na mieste,kde moja hlava utrpela náraz som sa zvrtla smerom k nemu.
Na ústach sa mu pohrával malý úškrn.
"Treba zopakovať čo som povedal?"
"Neutrpela som otras mozgu."
Len prekrútil očami a ruky si strčil do vrecák svojich čiernych nohavíc.
Poslednýkrát na mňa pozrel a zmizol za rohom.