ESTERANDIA - Meč nevinnosti

26. Najkrajší večer (štvrtá časť)

Venované mojej sesternici Rianke → Andy551622, ktorá ma už teraz aspoň nebude chcieť ničím ovaliť... :3

Vonku svietil mesiac, preto som medzi ľuďmi zaregistrovala aj vlkolakov. Chodili buď po skupinkách alebo so svojimi ľudskými priateľmi, čo bolo na pohľad dosť komické. Vyzerali ako veľký domáci maznáčikovia. Človek by mal chuť jedného z nich poškrabkať za ušami, no pri predstave, že je to nejaký tínedžer vo vlčej podobe, by to bolo dosť divné. Lenže som sama som nevedela, ako to s nimi v skutočnosti je. Či sa im počas premeny mení aj vnímanie alebo by niektorých z nich urazilo, keby sa k nim niekto správal ako k zvieratám.

Túto tému na premýšľanie som nechala tak a zvolila smer trasy tichšia strana mesta. Keďže sa mi nechcelo ísť ďaleko od zámku, rozhodla som sa pre prechádzku popri potoku. Rástli tam nádherné purpurové kvety a prekrásne voňali. Neskôr ich prestriedali modré toho istého druhu a to som už neodolala a po jeden z nich sa načiahla, že si ho odtrhnem. V tom ma však ktosi prekvapil a chytil za pravé plece. Rýchlo som sa k nemu otočila, no na opačnej strane som začula tiché šuchnutie a prasknutie, ako keď niekto odtrhne kvet. Pomaly som sa zvrtla za zvukom a vrazila do muža stojaceho za mnou. Držal predo mnou krásny modrý kvet, ktorý som si chcela sama odtrhnúť a druhou rukou ma zo zadu pomaly objal a pritisol bližšie k sebe. Uvoľnene som si vzdychla a kvet s úsmevom prijala. Objal ma aj druhou rukou a obrátil k sebe, pozrela som sa do jeho krásnych sivých búrkových očí a na chvíľu sa v nich stratila.

„Ako si ma našiel? Dnes nespoznávam samú seba," prehovorila som po dlhšom čase.

Omotal si jeden môj zvlnený pramienok vlasov okolo prsta a pobavene, ale okúzľujúco sa usmial. „Dnes si neprehliadnuteľne krásna, čiže to pre mňa nebolo vôbec nič ťažké. Čakal som ťa a... keďže si si ma ty nevšimla stáť pred bránou, jednoducho som sa za tebou vybral."

„Ako to, že som taká nepozorná?" vyvalila som naňho oči. Zasmial sa, chytil ma za ruku a vykročili sme chodníkom popri potoku smerom do mesta.

Cestou sme vôbec neprehovorili. Užívali sme si príjemnú večernú atmosféru, prítomnosť toho druhého a zvuk žblnkotajúceho potôčika.

„Nevieš náhodou, ako sa volá táto kvetina?" opýtala som sa pozerajúc na ňu.

Chrixtin pokrútil hlavou. „Nie, nepoznám ju. Ale ak chceš, po roku, keď sa vrátiš, to môžeme zistiť."

Povzdychla som si. „Už zajtra odchádzam."

„A nechce sa ti," doplnil ma. „Hm, to poznám, ani mne sa nechcelo. Ale poviem ti, preletí to rýchlo, ani si nevšimneš a budeš späť. Nanajvyš, ťažšie sa ti bude odchádzať z tadiaľ, od otca. Aspoň teda u mňa to tak bolo. Ale aj tak sa tým nemusíš trápiť, hlavne nie dnes, ani nikdy potom. Ono to pominie, opadne to, zabudneš. A tvoj otec je okrem toho na tento proces dávno pripravený. Vie, že jedného dňa odídeš a už sa nikdy nevrátiš a bude rád, lebo vie, čo je pre teba dobré."

Otočila som sa mu čelom, chytila ho oboma rukami za tú jeho a prehovorila vďačným láskavým hlasom: „Ďakujem."

Pohladil ma po vlasoch a pritisol k sebe. Stáli sme tam ticho v objatí, ďaleko od ostatných, za mesačného svitu, v tieni vysokých briez a topoľov. Pozrela som mu do očí a potom na pery. Stále váhal, no ja som na nič nečakala. Mala som topánky na vysokých podpätkoch, preto som sa nemusela postaviť sa špičky a jednoducho som ho pobozkala. Bozk mi opätoval a oboma rukami ma objal okolo pása.

„Ľúbim ťa," zašepkala som a on si ma k sebe pritiahol bližšie. Bradou sa mi oprel o plece.

Niekde za nami sme začuli hlasy, Chrixtin spozornel, tak sme od seba na chvíľu odstúpili. Po chodníku smerom k nám sa blížili dve malé dievčatá a chlapec. Hrali nejakú slovnú hru, preto si nás dosiaľ nevšimli, no keď sa tak stalo, rozutekali sa krížom cez trávnik do najbližšej uličky. S Chrixtinom sme sa na nich zasmiali a opäť sa na seba s úsmevom pozreli.

„Nie si hladná?" spýtal sa ma.

„Ty?" Mykol plecami. „No... tak možno by som si aj niečo dala."

„Dobre, tak poďme," ponúkol mi rameno a ja som ho nadšene so smiechom prijala.

„Čo sa smeješ?" pobavene sa zatváril.

„Nič, nič. Len mi to príde také milé a zlaté," snažila som sa mu vysvetliť, ako som sa momentálne cítila, no mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala viac. Nakoniec sa mi to však nepodarilo, pretože Chrixtin to stále nepochopil a nahodil ten svoj zmätený výraz, čo mi, samozrejme, nikdy predtým nepripadal taký vtipný, ako teraz počas tejto mojej neobvyklej nálady, ktorá sa len tak náhodou vo mne prebudila. Nakoniec to nechal tak a smial sa spolu so mnou.