ESTERANDIA - Meč nevinnosti

3. Čarovná krajina (druhý diel)

Bol to hnedovlasý vysoký chalan v zelenom oblečení a na pleci mu sedela hrdzavá veverička, až kým sa nezľakla Vestixa a neskočila mi do náručia.

„Čau, toto je Rixia, Anifenixina dcéra. Nechám ti ju tu. Potom ju zaveďte do mesta, ja už musím ísť," povedal Vestix, strčil chlapcovi do ruky moju tašku a zmizol v lese.

„Ty si ale zlatá veverička," maznala som sa s ňou a ten chlapec sa na mňa usmial.

„Ahoj Rixia, volám sa Damis," podal mi ruku a veverička mu znovu skočila na plece. „A toto je Oriešok," pohladil veveričku po hlave a ona ho za odmenu pošteklila mäkkučkým chvostíkom po líci a potom vyskočila na najbližší konár a zmizla v korune stromu.

Usmiala som sa na Damisa a potom som sa rozhliadla po okolí. Bolo to tu naozaj nádherné.

„Poď, poukazujem ti to tu," ponúkol a prechádzali sme sa okolo ostatných.

Videla som niekoľkých elfov, ako stavajú niečo ako drevený prístrešok. Víly, ktoré im pomáhali nosiť lístie na strechu tej čudnej stavby a škriatkov, ktorý zase nosili na jeleňoch drevo, z ktorého to všetko stavali. Všetci si tu navzájom pomáhali a zdalo sa mi to super, lebo ľudia by si mali aj u nás takto pekne pomáhať a spolupracovať. Mala som z toho naozaj veľmi dobrý pocit.

Všimla som tu aj množstvo iných zvierat, ktoré pomáhali pri práci a veľa detí, ktoré sa hrali. Bolo tu aj mnoho deciek v mojom veku a tie len posedávali pod stromami a rozprávali sa.

Neskôr sa spoza jedného stromu vynorilo jedno ryšavé dievča a usmialo sa na nás.

„Rixia, toto je moja sestra Talistia," chytil dievčinu za plece. „Talistia, toto je Rixia." Zoznámil nás.

„Ou, veľmi ma teší. Dúfam že sa ti tu u nás v lese páči," usmiala sa. „Každý rok sem príde zopár šestnásťročných ako si ty. Niektorí sa učia bojovať, iní rozvýjajú svoj talent iným spôsobom podľa toho, kto je ich rodič."

Zamyslene som prikývla. „Zaujímavé."

Rozprávali sme sa ešte asi päť minút. Bolo nám spolu fajn. Tešilo ma, že som mala šancu zoznámiť s miestnymi, ktorý sú približne v mojom veku a tak sympatickí.

Mala by som zo všetkého super pocit, keby ma zrazu nevydesila niečia ruka, ktorá mi nečakane stisla plece. Zvrtla som sa za osobou a vydesila som sa ešte viac, keď som zbadala mladú svetlovlasú dievčinu, asi lesnú vílu v tranze. Pozerala sa kdesi za mňa a vravela dosť čudným hlasom: „Nezabudni, vlky poznajú cestu."

Dievčina si hlasno vydýchla a zmätene zažmurkala. „Čo to bolo?"

„Asi ďalšie videnie, Braxis," podišla k nej Talistia a objala kamarátku jednou rukou okolo pliec.

„Kto je to?" pohľad upriamila na mňa a zatvárila sa, akoby som bola nejaký čudný exeplár, ktorý sa každý deň len tak v lese nepotuluje.

„Rixia," povedal Damis.

Braxis radostne tlesla dlaňami o seba a usmiala sa od ucha k uchu, no neskôr sa zarazila. „Čo také som ti povedala?"

„Eh, vlky poznajú cestu," zopakovala som. Vôbec som nemala poňatia, čo to znamenalo, no bolo to asi naozaj dôležité.

„Čo si zač?" spýtala som sa Braxis priblblú otázku.

„Dryáda. To, že vidím občas budúcnosť a dostávam sa do tranzu je len výnimočný dar. Niektoré lesné bytosti to dokážu iné nie, ale najradšej by som bola, keby som bola ako ostatní," zvesila plecia.

„Chcela by som to niekedy aspoň raz zažiť aké to je," usmiala sa Talistia.

„Mali by sme už ísť, určite na teba už čakajú," prerušil tému Damis a kývol hlavou smerom preč.

Rozlúčila som sa s dievčatami a išla za ním.

Kráčali sme týmto čarovným lesom a onedlho sme z neho vyšli. Napojili sme sa na kamennú cestu a vydali sa po nej. V doline pod lesom sa ukrývalo mesto a kúsok nad ním veľký zámok.

„Kto tam býva?" ukázala som naň.

„V zámku?" spýtal sa a ja som prikývla. „Nuž, to je sídlo Pánov a Paní. Bývala tam aj tvoja matka Anifenix, kým ju neuniesol... no, ehm, myslím istého Pána, veď vieš ktorého. Nerád spomínam jeho meno. V poverách sa vraví, že kto vysloví jeho meno, čoskoro si poňho príde... smrť, teda on sám. Ale je to na tebe, či budeš veriť povere, alebo nie, lebo nie všetky sú pravdivé," vysvetlil a zapískal nejakú melódiu.

O chvíľu sa z lesa ozvala presne tá istá, lenže túto už spievali vtáci. „Je nádherné, ako rýchlo sa učia." Usmial sa a pokračovali sme ďalej.