10. Plánujeme výpravu (tretia časť)

124 27 0
                                    

Za tmy som bohviečo nevidela, ale všimla som si les, cez ktorý budeme prechádzať. Lemovali ho vysoké smreky a vyzeral byť dosť hustý. Od mesta ho oddeľovali lúky, čo bolo jediné, čo som si okrem lesa všimla. Keď som sa lepšie zahľadela do tmy, uprostred lúky som si všimla malý kopec.

„Chrixtin, pozri na ten kopček. Je roztomilý," ukázala som tým smerom.

„Myslíš Vlkolačí vŕšok?" usmial sa. „Dobre, poďme tam."

„Vlkolačí?" zamyslela som sa. „Asi preto, že naň chodia vlkolaci, nie?"

„Hej."

„To je zaujímavé," vyšla som naň a rozhliadla som sa. „Nie je až taký veľký, ale je pekný." Rástla na ňom krásna zelená tráva. Kľakla som si a dotkla sa jej. Bola rajsky hebká. Najradšej by som sa do nej hneď zvalila a už nikdy nevstala.

V porovnaní s Central Parkom, kde som chodila každý deň po škole s kamarátmi... Ou, Bože, kamaráti! Skoro som zabudla! Vlastne, už sa stalo – zabudla som sa s nimi rozlúčiť a už ich možno nikdy neuvidím.

Postavila som sa a povedala si, že budem na nich všetkých musieť zabudnúť. Otočila som sa ku Chrixtinovi, ktorý tiež teraz nad niečím premýšľal. Uvedomila som si, že tu teraz mám nových kamarátov. Kamarátov vo svete, do ktorého patrím. Takých ako ja.

Je super výjsť si večer do naozajstnej prírody, ktorú v New Yorku ani v iných mestách, nikdy nebudú môcť nahradiť parkmi.

Bolo to milé, že ma Chrixtin teraz nechal a nezasahoval do môjho premýšľania, aj keď som na ňom videla, že by najradšej začal nejakú tému. Chcela som sa odpojiť od mojich myšlienok a porozpávať sa ešte kým sa nezotmie. Lenže pri spomínaní New Yorku – môjho starého domova – ,som si spomenula na otca. On jediný mi chýbal zo všetkých najviac. Snažila som sa si predstaviť, čo asi teraz robí. Sedí na gauči v obývačke, pozerá na prázdne miesto vedľa seba a dúfa, že tam čoskoro budem sedieť? Dúfa, že sa ešte niekedy uvidíme?

V tomto momente sa mi to zdalo úplne nemožné, keď som si uvedomila, že pozajtra idem na nebezpečnú výpravu, s ktorej sa vôbec nemusím vrátiť. Ale v tom mi napadlo, že by som nemala myslieť na to čo bude ani na to čo bolo. Žiadna minulosť ani budúcnosť. Teraz je prítomnosť.

Prebrala som sa z môjho obľúbeného tranzu a pozrela na Chrixtina, ktorý ma práve sledoval. „Oh, prepáč. Občas sa takto zamyslím a niekedy ma to trvá dosť dlho..."

„Aj mne sa to stáva," mávol rukou, „nerieš to."

Usmiala som sa naňho a zliezla z kopca. Ešte raz som si ho celý obzrela a práve vtedy som si v tráve všimla niečo lesknúce sa na bielo. Čupla som si, aby som tú vec mohla lepšie preskúmať. Bol to akýsi odkvitnutý biely kvet. Vlastne, tento bol skôr zvädnutý. Obzrela som sa okolo seba, no žiadny iný som tu nevidela. „Chrixtin, čo je to za kvet?" ozvala som sa. „Je tu len jeden."

Chrixtin podišiel ku mne a obzrel si ho. „Ó, škoda, že si neprišla o mesiac skôr. Bola ich tu plná lúka. Je to mesačná slza. Kvitne na jar. Je veľmi zvláštna a liečivá. Zbiera sa len o pol noci v čase tesne pred novom, keď je mesiac ako tenký kosáčik v tvare C. Rastie len tu, na Vlkolačom vŕšku a jeho okolí, lebo sem mesačné svetlo dopadá najlepšie. Zvláštnosť tejto rastliny je, že rozkvitá len v noci, zatiaľ čo ostatné kvety sa na noc zatvárajú. A... ešte som zabudol povedať, že jej účinky sú aktívne, len keď dodržíš čas a termín." Usmial sa. „Používa sa proti zápalom, má superhojivé účinky a nádherne vonia."

Usmiala som sa naňho a prikývla, no o tom, že na výpravu beriem olej s výťažkom tejto zázračnej byliny som mu nepovedala. „Vieš si predstaviť, že o dva dni budeme o takomto čase niekde v lese sedieť pri ohni?" prehovorila som hľadiac na mesiac.

Chrixtin zamyslene prikývol. „Mali by sme už ísť. Dáš si aj dnes kúpeľ?"

„Nie netreba. Zvykám si," pokrútila som hlavou.

„Dobre, poďme."

Opustili sme lúku pri Vlkolačom vŕšku a Chrixtin ma odprevadil až ku mne domov. Potom som unavená, a bez chuti na večeru, ľahla do postele a zaspala.


ESTERANDIA - Meč nevinnostiWhere stories live. Discover now