ESTERANDIA - Meč nevinnosti

19. Zakázané územie (tretia časť)

Ahoj ľudia. Tu je ďalšia časť :) 

Z krovia vybehol zadychčaný Damis a oprel sa o strom vedľa nás. „Našiel som priesmyk."

„Priesmyk?" nechápala som.

„Etarpas sa nachádza hneď za tými stromami. Idem po Chrixtina a Vestixa.

Zatiaľ sme išli smerom, ktorý nám Damis ukázal a pohorie čoskorozbadali pred sebou. Bolo presne také tmavé ako v mojom poslednom sne. Tmavé a temné. Vrchy neboli až také vysoké, ako tie, čo sme videli z previsu na Sanvingilskom území. Vedela som to zistiť aj podľa toho, že na vrcholkoch týchto, nebol žiaden sneh. Ba niektoré sa dosť podobali na vyhasnuté sopky. Moje tušenie potvrdil aj Eran, ktorý po niekoľkých metroch zastal a zdvyhol zo zeme odlomený kus kameňa. „Síra. Presne ako túto noc."

Venovala som mu spýtavý pohľad a on prehovoril: „Snívalo sa mi o tomto mieste."

„Naozaj? Aj tebe?"

Pozrel na mňa rovnakým pohľadom. „Sny o miestach, na ktoré v budúcnosti natrafíš ti snívajú často?"

Mykla som plecami. „Občas. A tebe sa snívajú sny, v ktorých vidíš budúcnosť?"

„Áno, ale nie všetky. Tie najhoršie, čo sa mi disiaľ snívali sa zatiaľ nikdy nestali, no mohli. Vždy v nich ide len o to, ako sa rozhodneš a väčšinou sú to len také varovanie typu: čo sa stane, keď sa rozhodneš inak. Vlastne, je to akokeby tvoja budúcnosť, lenže je tak ľahko ovplyvniteľná, že sa vôbec nemusí stať. Veď vieš, že aj malou hlúposťou sa dá všetko pokaziť a ty v tom sne tú hlúposť vidíš a potom, keď situácia už v skutočnosti nastane, nespravíš ju.

Práve nás dobehol zvyšok a pokračovali sme k priesmyku, ktorý nás mal zaviesť na miesto, kde by v živote nikto normálny nechodil. Výnimkou sme boli len my piati – ak patríme medzi normálnych... a ako vlastne vyzerá taký normálny človek s Esterandie?

„Chrixtin, čo bolo napísané na ten tabuli v lese?" spomenula som si na tabuľku, pri ktorej sústredene stál, keď som ho dnes prvý krát zbadala.

„Bolo to v starom jazyku. Bol to pamätník a taktiež výstrašná tabuľa. Písalo sa tam: ,Kto vkročí na toto miesto, už nie je pod ničou inou rukou, ako tou Pána neživých. Pamiatka na padlých bojovníkov v boji za mier.ʻ"

„Tým mysleli, že tomuto územiu vládne Draghitos?"

„Presne tak. A my už nie sme pod žiadnou ochranou našich rodičov. Ak nás aj mali doteraz pod kontrolou a sledovali nás, teraz nás už iste nemajú."

„Dokonca je to tu aj prekliate a každý Pán tu stráca svoju magickú moc," dodal Eran.

„Fú, toho ešte veľa neviem," uznala som.

Chrixtin sa zasmial: „To sa ani nedá všetko naraz povedať. Aj ja sa niektoré veci ešte len dozvedám."

„To každý," mávol rukou Ves.

„Počkať, a my schopnosti nestrácame?" vrátila som sa k téme.

Chrixtin pokýval hlavou. „My nie. Preto na výpravy využívajú svojich potomkov."

„Ja by som skôr povedal, že zneužívajú, ale dobre," vkročil do toho Eran.

Blížili sme sa k priesmyku a čoskoro sme boli v ňom. Skaly boli tmavé a na vrcholkoch ostré, že by sa aj na tie štíhlejšie dalo aj napichnúť. Ak to tu mohol Draghitos naozaj celé ovládať, určite ich už na niečo využil... ale fuj, nechcem na to myslieť.

Počas prechádzania priesmykom sme sa pohybovali v tvare šípky ako husy počas letu do teplých krajín. Na čele našej formácie šiel Eran, v strede sme boli ja a Damis a zo zadu nás kryli Ves s Chrixtinom.

Priesmyk začal byť raz užší, raz širší a formáciu sme museli neskôr neustále meniť. Chvíľu nám bolo chladno, potom teplo. Všetko tu bolo dosť čudné. Stále sme boli v pozore, pripravený na všetko.

„Myslím, že by sme si mali trošku pohnúť," navrhol Vestix, keď v tom Eran zastal a my za ním.

Vestix do mňa jemne vrazil. „Prepáč."

„Nevadí," povedala som ticho.

Eran hľadel smerom k zelenkastej oblohe. „Hlavne nebuďte príliš hlučný, lebo nás začuje a budeme mať problém."

Pozrela som hore a zbadala obrovského draka. Lietal veľmi vysoko, takže sa zdal malý, no ja som vedela, že to je len klam. Oh a to ho vidím prvý krát.

Podarilo sa nám dostať ďalej, kde sme už na draka nemali výhľad a dúfala som, že ani on na nás. Za jednou zo zákrut sme zastali. Keď som sa pozrela, prečo stojíme, zistila som, že sa nachádzame na rázcestí. Tom rázcestí z môjho sna.

„Tuší niekto, kadiaľ teraz?" spýtal sa neisto Eran.

Po chvíli váhania, či je správne riadiť sa snom, som sa ozvala: „Pravá cesta je vždy tá pravá."

Eran sa ku mne zamračene obrátil: „Ako si môžeš byť istá..."

„Snívalo sa mi o tom," prerušila som ho.

Chcel mi na to ešte niečo povedať, ale zrazu stratil slov. Prevdepodobne si spomenul na náš posledný rozhovor o snoch. Pomaly prikývol a pokračovali sme v ceste.

Práve sme prechádzali tou zákrutou, kde som sa v sne nestihla dozvedieť, čo sa za ňou nachádza. Začala som mať rovnaký odporný pocit ako v sne. Pocit, akoby ste čakali to najhoršie vo svojom živote. Buď bolesť alebo svoj koniec. Pre istotu som na sekundu zatvorila oči.

Prvý krok, druhý krok, tretí...

Na záver - na nasledujúce tri dni odchádzam preč. Nebudem pridávať časti... tak... až v stredu (možno už v utorok). :)

Ahooj. :)