2. Odchádzam z domu

227 37 3
                                    

Ráno som sa zobudila a začula, že sa otec a niekým rozpráva. Nechápala som, prečo máme takú skorú návštevu a preto som sa rýchlo prezliekla do legín a trička – môjho obľúbeného oblečenia – a išla som do kuchyne.

Za stolom sedel otec a jeden neznámy sympatický pán. Keď si ma všimol, prekvapene sa usmial: „Oh, Rixia Gamma. Podobáš sa na mamu."

Nechápavo som naňho pozrela. Ako ten môže vedieť o mojej mame? Pohľad som upriamila na otca, ale ten sa tiež len usmieval. Sadla som si k nim za stôl a rozhodla sa zistiť viac. „S kadiaľ ste?"

Odkašľal si: „Som z Esterandie a prišiel som po teba."

„Po mňa?" vyvalila som naňho oči. Ešte stále som tomu celkom neverila a práve som mala príležitosť tam ísť. Spoznať mamu.

„Zlatíčko, bude ti tam lepšie. Pre ľudí v tej krajine nie je rádioaktivita až taká nebezpečná a mimochodom, patríš tam. Naučíš sa tam ovládať svoju schopnosť. Zase netvrdím, že nebude nebezpečná, lebo nebezpečná bude len vtedy, keď to ty budeš chcieť," vysvetlil otec.

Prikývla som a pozrela na pána, ktorý chcel tiež niečo povedať.

„Mimochodom to, že má Rixia šestnásť a v tomto veku je najvyšší čas odchodu do našej krajiny, nie je jediná príčina, prečo som prišiel. Ide o niečo oveľa horšie," začal vážnym tónom. „Tvoja mama bola..." odmlčal sa, „... unesená." Zvesil smutne tvár.

„Ako?" s otcom sme naraz vyhŕkli.

„Stalo sa to pred mesiacom," pokračoval. „Bol to Drahgitos. Zjavne mu ide on teba..."

„Mňa? Draghitos?" predstava, že je skutočný ma desila. Dosiaľ som ho poznala z otcových rozprávok a zlých snov, ktoré mi nedali pokoj každú jednu noc (jedna z vecí, na ktoré som si túto noc spomenula...) Moje nočné mory sa stanú skutočnými? Bola som z toho vydesená, ale nakoniec som sa rozhodla, pre to, čo bude správne.

„Pôjdem tam!" postavila som sa. Pán sa na mňa usmial a otec na mňa prekvapene hľadel. „Idem sa rýchlo zbaliť. Hneď som späť," bleskovo som sa vytratila z kuchyne a nahádzala si do cestovnej tašky veci, ktoré by sa mi mohli hodiť. Prezliekla som sa do čiernych džínsov a bieleho tielka a cez plecia som si prehodila čiernu koženku. Do tašky som si zbalila podobné oblečenie a jedny jednoduché biele šaty pre prípad, že by som potrebovala niečo dievčenskoidné. Zobrala som si aj zopár kníh, mobil, lampáš a fotky s otcom.

V tom vošiel do izby otec a silno ma objal: „Buď opatrná, moja," pobozkal ma na čelo. „Dávaj na seba pozor." Po líci mu stiekli dve slzy. Pohladila som ho po tvári a slzy mu utrela. O chvíľu som začala roniť slzy aj ja.

Ešte raz som ho silno objala a prevesila si tašku cez plece. „Zbohom oci."

V kuchyni nás čakal ten zaujímavý pán, ktorý mi zobral tašku a trpezlivo vyčkal, kým sa s otcom definitívne nerozlúčim.

Stisla som mu ruku, ešte raz sa naňho usmiala a obula moje staré kanady. Pán otcovi kývol na rozlúčku a odišli sme.

Chytili sme nejaký newyorský taxík a pán ho požiadal, či by nás neodviezol mimo New Yorku. Taxikár najprv protestoval, ale keď mu podal do ruky sto dolárov, hneď súhlasil a vyšli sme na diaľnicu, ktorá smerovala preč z mesta.

„Mimochodom, volám sa Fedrix Pathie," usmial sa a ja som si uvedomila, že som jeho meno dosiaľ nepoznala.

„Jéé, aj vy máte také zvláštne meno ako ja," potešila som sa, že nie som jediná.

„Každý v našej krajine má zvláštne meno," povedal. „A môžeš mi tykať a oslovuj ma, prosím, Fedrix."

Prikývla som a vyzrela von oknom.

Išli sme diaľnicou a stále sme sa vzďaľovali od New Yorku.

„Zíďte, prosím, z diaľnice, pane, a zastaňte tam dole pri lese," pán Fedrix požiadal taxikára, ktorý si očividne myslel o nás svoje, ale nič nenamietol a o chvíľu sme boli na mieste.

„Mám vás čakať?" spýtal sa nás neisto.

„Nie, ďakujeme, už vás nebudeme potrebovať," povedal Fedrix a vystúpili sme z auta.

Taxikár sa otočil a vyparil sa na diaľnici. S Fedixom som zatiaľ vošla do tmavého lesa a kráčali sme, ani neviem kam. Zastali sme až keď sme boli hlboko v ňom.

„Rixia, teraz sa ma chyť pevne za rameno a nepúšťaj sa," prikázal.

Spravila som, čo vravel, hoci som nevedela, prečo to vlastne robím. Fedrix si vyhrnul rukáv na pravej ruke, za ktorú som ho pevne držala, a zaiskrili mu na nej strieborné hodinky. Druhou rukou po nich udrel a okolo nás nachvíľu zablysla striebristá žiara. Tak rýchlo, ako sa objavila, aj zmizla, takže sa mi to zdalo úplne magické (veď aj bolo).

„Môžeš sa ma už pustiť," zasmial sa, keď si všimol, že sa ho ešte stále pevne držím ako kliešť. „Ideme ďalej." No ja som to celé s tou žiarou nepochopila. Všetko bolo rovnaké. Stromy na svojom mieste..., skrátka, všetko ako predtým.

„A kedy sa dostaneme do tej krajiny?" spýtala som sa konečne, no v tom ma niečo zaskočilo. Hovorím iným jazykom!!!

„Už v nej sme," odvetil.

„Ehm, zdá sa mi to, alebo nie, že nerozprávame anglicky?" prerušila som dočastnú tému.

„Áno, je to normálne. Keď pravý Esterčan vkročí do svojej krajiny, automaticky sa naladí na svoj rodný jazyk," vysvetlil.

„Takže, môj rodný jazyk je..."

„Esterčina."

Prikývla som. Náš jazyk ma celkom zaujal. Bol zvláštny a občas som si vôbec neuvedomovala, že ním rozprávam.

„Ešte prejdeme temnou časťou cez elfie pasce a budeme zaraz v našom lese a z tadiaľ je to k mestu už len kúsok." Pri slove pasce ma striaslo, ale Fedrixov pokojný výraz ma ubezpečil, že nám nič nehrozí. „No, bude to trochu nepekný pohľad, ale prežijeme to," ukázal na kostru zavesenú v loveckej sieti. „Je to tu nastrážené kvôli votrelcom, ale my z lesa to tu dobre poznáme."

Tá kostra ma vydesila, tak som ho radšej chytila za rameno a snažila stúpať presne na tie isté miesta ako on, aby som sa náhodou nechytila do pasce.

ESTERANDIA - Meč nevinnostiWhere stories live. Discover now