Diamantový les- brehy Avalonu

6. kapitola (Oliver)

     Spolu so zvonením sa rozplynie aj napätie, ktoré mi už hodnú chvíľu skrúca vnútornosti. Počas čakania na brata postávam na konci širokej chodby. Pohľad mi skáče z jednej neznámej tváre na druhú. Skupinky študentov prechádzajú okolo, príliš nahlas sa smejú a strkajú do seba. Ich hlasy sa rozliehajú priestorom. Pri toľkom kriku sa neubránim stiesnenému pocitu. Je to už pár rokov, odkedy som naposledy vstúpil do budovy nejakej školy. Nie že by som už zmaturoval, to nie. V krajine, z ktorej pohádzam, sa však dôraz kladie skôr na bojové schopnosti a orientáciu v teréne. Školy ako také navštevujú jedinci z vyšších tried. Tí si môžu dovoliť niekoľkohodinové vysedávanie, zatiaľ čo zvyšok sa stará o to, aby niektorý z nich náhodou neprišiel o život. Náhody tohto typu sú v našej krajine dosť bežné.

Opriem sa o hrboľatú stenu a ruky vopchám do vreciek. Pohľadom vypátram brata. Stojí na druhom konci chodby spolu s dvojicou dievčat. Tmavovláska s ním nezáväzne konverzuje, zatiaľ čo jej kamarátka prebodáva pohľadom ju aj brata. Chvíľu ich pozorujem.

Keď sme dostali hlásenie o 'novom objave', poslali nás sem s jasnou úlohou- priviesť dotyčného. Ako vždy, aj teraz máme oblbnúť miestnych, aby sa nad náhlym zmiznutím nikto nepozastavil. Takýto postup sa v našich radoch stal rutinou, akoby unášanie ľudí nebolo protizákonné. Niečo mi však hovorí, že tentoraz to bude iné. Pri pohľade na tmavovlasé dievča cítim akési vnútorné chvenie. Prezriem si ju od hora dolu. Vystreté ramená a hrdo držaná hlava naznačujú rozhodnosť. A tá iskra v očiach... Mohla by to byť ona? Alebo sa so mnou vlastná myseľ len zahráva tak, ako sa to stalo už šesťkrát predtým?

Všetci traja sa otočia mojím smerom, a tak rýchlo upriamim pohľad na zem. Jedno zo základných pravidiel: neupútať na seba pozornosť. Dúfam, že v jednoduchom bielom tričku a tmavých rifliach tento bod spĺňam. Na sekundu vzhliadnem, aby som sa presvedčil, že sa opäť zabrali do rozhovoru. Mám šťastie. O pár sekúnd sa Colin odpojí od dievčat a vyberie sa mojím smerom. Jeho tvár je nečitateľná, takže nedokážem uhádnuť, či bol náš výber správny. Počkám, kým nezastane vedľa mňa, až potom nadhodím: "Tak čo, máme šťastie?"

Snažím sa o bezstarostný tón, no v skutočnosti sotva udržím svoju zvedavosť na uzde. Stáli tie stovky prejdených kilometrov za to?

Colin premýšľa, než mi podá konečné hlásenie. Viem, že to robí len preto, aby ma naštval. Pristúpim teda na jeho hru a čakám. A čakám. A čakám.

"Nie som si istý," prelomí ticho jeho hlboký hlas. Zameria sa na dievčatá pri skrinkách.

Zdvihnem obočie. "Ale?"

"Ale," šklbne mu kútikom úst a ja viem, že to máme. Dosiahli sme cieľ.

Zaplaví ma pocit úľavy. Keby šlo o ďalší výstrel naslepo, následky by sme pocítili na vlastnej koži. Bol nám dopriaty posledný pokus, ktorý mal rozhodnúť, či za to stojíme.

Colin si prehrabne vlasy, pohľad stále upretý na dvojicu dievčat. "Ešte dnes sa spojím s Kruhom," povie. "Ty sa trochu posnaž a dostaň sa k nej. Musíme ju presvedčiť, že ti môže dôverovať."

Prikývnem na znak súhlasu. Šesť ráz som sa dokázal votrieť do ich priazne, zvládnem to aj ten siedmy.

"Oliver?"

Pozriem na brata.

Hľadí mi priamo do očí. "Nepokaz to. Zlyhanie by nás stalo viac, než si myslíš," povie tónom tak vážnym, že mi na chvíľu pripomenie otca.

Otočím sa, aby som mal tmavovlásku na dohľad. Zároveň tak zamaskujem pochybnosti. Dievča sa zhovára so svojou priateľkou. Zhlboka sa nadýchnem. Bude to ľahké. Na jednej z prestávok si ju odchytím, zvyšok už pôjde sám od seba.