Diamantový les- brehy Avalonu

2. kapitola (Abigail)

Moja izba sa nachádza na poschodí, presne nad kuchyňou. Vedie k nej dlhá chodba, na ktorej je trojica ďalších dverí. Prvé z nich patria druhému najstaršiemu dieťaťu, mojej sestre Sandre. Sú natreté na červeno a polepené rôznymi výstražnými nálepkami. Raz som urobila tú chybu, že som vošla bez zaklopania. Nasledovala paľba nadávok a nepretržitého kriku. Odvtedy na sestru v príprade potreby radšej zakričím. Sandra totiž prechádza pubertálnym obdobím a ako to už býva, mávajú s ňou všetky hormóny.

Druhú izbu obývajú dvojičky Simon a Jack. Obaja nedávno dovŕšili dvanásť rokov a oboma šijú všetci čerti. Neprejde deň, aby sa na niečom nepohádali alebo niečo nerozbili. Ich upišťané hlasy zvyčajne znáša náš pes Maylo, ktorý je im neustále nablízku. To zviera asi nikdy nepohopím.

Posledné dvere sú domovom najmladšej Suzanne. Má osem rokov a okrem nej izbu obýva aj zlatá rybička. Akvárium zaberá polovicu už aj tak tesnej izby, no Suzanne odmieta zvieratko presťahovať. Za to jej patrí moja vďaka. Keby sa rozhodla dať rybku preč, určite by ju nasťahovala ku mne. A ja potrebujem mať izbu len pre seba, aj keby mojou spolubývajúcou mala byť mĺkva zlatá ryba.

Prejdem chodbou a otvorím dvere svojho kráľovstva. Zatvorím oči a plnými dúškami nasajem známu vôňu. Vo vzduchu sa mieša aróma čerstvo vypraného prádla a rozkvitnutých kvetov pri okne. Otvorím oči a vojdem dnu. S miernym buchnutím za sebou zatvorím dvere a hodím sa na posteľ. Prevalím sa na brucho, aby som sa tvárou dotýkala voňavých obliečok. Vdýchnem tú vôňu. Chvíľu len tak ležím a vychutnávam si pohodlie, ktoré môže poskytnúť len mäkká posteľ. Potom sa pretočím na bok. Očami prebehnem po izbe. Na stene predo mnou visí obraz. Rukou profesionála je na ňom zachytený vodopád uprostred tmavého lesa. Cez husté konáre presvitá slnko a vlhkú pôdu sfarbuje do zlatista. Pri okne stojí polička s knihami a písací stôl. Ešte na ňom leží nedokončená úloha z matematiky.

Zaškerím sa. Vždy je to matika, čo ukončí krásne chvíle nerušeného pokoja. Podopriem sa rukou, aby som sa mohla posadiť. V tom zacítim, ako ma niečo tlačí do boku. Rukou zablúdim do záhybov šiat, až nájdem vrecko. Vkĺznem doň prstami. Nahmatám tvrdý a na dotyk studený predmet. Bez rozmýšľania ho oblapím a vyberiem von. V prítmí izby kameň stratil svoj lesk, no to mu neubralo na celkovej kráse. Ešte vždy pôsobí uhladene a tak trochu tajomne. Otočím ho a obzriem si ho zo všetkých strán. Niečo mi hovorí, že nejde len o tak hocijaký kameň. A nie je to len preto, že som taký ešte nikdy nevidela.

Postavím sa a z písacieho stola zoberiem mobil, aby som zavolala Leslie. Živo si dokážem predstaviť, ako sedí zhrbená nad učebnicou biológie a bezradne otáča popísané stránky. V kontaktoch nájdem jej číslo a nechám mobil zvoniť. Kameň stále držím v ruke. Leslie to zdvihne už po druhom zazvonení. Musela čakať, že sa jej ozvem.

"Môžeš mi povedať, kde toľko trčíš?" spustí, ani ma nepozdraví.

Pretočím oči, ale na perách mám úsmev. Viem, že v skutočnosti je rada, že jej vôbec volám. "Prepáč, ale bola som mimo dosahu. Veď vieš, že na lúke nie je signál," poviem. Nepriznám, že v skutočnosti som mobil nechala doma. Keby som tak urobila, zabila by ma po telefóne.

Chvíľu je ticho. "Dobre, odpúšťam ti," ozve sa nakoniec a ja si vydýchnem. Občas sa oplatí mať kamošku ako ona. "Ale teraz sa už sústreď na to, čo ti chcem povedať. Je to dôležité," dodá.

Zaváham. "Nechcela si, aby som ti vysvetlila biológiu?"

"Práve o to ide."

V jej hlase počuť obavy. Teraz už naozaj začínam ľutovať, že som mobil nemala so sebou. "Hovor," posmelím ju.