Just fight

16. Nie 2/3

Nevedela som kam ísť, ako prvé mi na um zišiel Jason. Kedysi by som sadla na vlak a cestovala by som za Dot, ale teraz mám pocit, akoby ma zradila. Ako mohla toto dopustiť? Tak som teda bežala do klubu. Vnútri bolo rozsvietené a bola tam kopa ľudí. Keď som vošla, mierila som si to ku nemu do kancelárie, zastavila ma Roxy. „Sam, čo ty tu?" spýtala sa celá vysmiata. Potom si všimla môj výraz. „Stalo sa niečo?" prestala sa usmievať. „Rox, prosím, nechaj to tak." vytrhla som sa jej a pokračovala v ceste. „Jason?" nazrela som dovnútra. „Je za barom." ozvalo sa spoza jeho stola. Sedel tam chlapec, ktorého som ešte nevidela. „Kto si?" zmocnila sa ma zvedavosť. „Ja som Ed." odpovedal mi chalan na moju otázku. „A ty si?" podozrievavo si ma premeral. „To nie je tvoja vec." odvrkla som. „Jej, Sammie, čo ty tu?" ozval sa za mnou Jason. Otočila som sa ku nemu. „Sam?" zvážnel. Hodila som sa mu do náručia a on ma objal. Plakala som, ale on nič nehovoril. Len sme tam tak stáli. Potom sme si sadli na gauč a Ed na nás nechápavo pozeral. „On je môj brat." vykoktala som zo seba. „Kto?" čím ďalej, tým viac bol zmätený. „Dominic." oprela som sa dozadu. On je jediný, komu som o našom vzťahu povedala. „Čo? Sam, musíš pekne po poriadku. Neviem ti čítať myšlienky." vzdychol. „Našla som môj rodný list. Bethany je moja skutočná matka, čo znamená, že ja a Dominic sme súrodenci." vysvetlila som a potláčala slzy. „Čo mám robiť?" zavrela som oči. „Pamätáš na to, ako si mala sedem rokov a chcela si aby som ťa naučil bojovať?" spýtal sa. „Áno. Šikanoval ma jeden chlapec." na to som si veľmi dobre spomínala. Mala som vtedy sedem. „Presne. Chcel som ťa ochrániť, ale ty si mi to nedovolila. Už vtedy si bola veľmi nezávislá. Tak som s tým nakoniec súhlasil. O pár dní si prišla za mnou s tým, že ten chlapec ťa ohovára." pokračoval. Počula som o sebe také veci, že som bola v šoku, čo všetko som kedysi 'urobila'. „A neskôr ti jedno dievča dalo do vlasov žuvačku. V tej chvíli som ľutoval, že som ťa učil bojovať. Myslel som, že ju zabiješ." usmial sa. „No áno, ale čo to má s týmto spoločne?" nechápala som. „Vtedy som ti povedal, aby si jej odpustila a ešte jednu vec. Pamätáš, čo to bolo?" pozrel mi do očí. Nech som si tú scénu prehrávala akokoľvek, nič také ma nenapadlo, tak som len pokrútila hlavou. „Odpusti jej. Zabudni hneď, alebo nezabudni nikdy. Len to nerieš stále dookola, pretože to ničomu nepomôže." zasníval sa. Pochopila som, ako to myslí. „Ale čo keď sa na to, čo bolo medzi nami, nedá zabudnúť?" musela som vyznieť úplne zúfalo. „Nebudem ti hovoriť, že čas vylieči všetky rany, pretože to tak nie je. Ale čas ti umožní pozrieť sa na to s chladnou hlavou a po dlhšej dobe, bude tá bolesť menšia." opäť ma objal. To čo hovoril dávalo zmysel, možno naozaj potrebujem len čas. A Dominic tiež. „Ja sa do toho domu nemôžem vrátiť." zašepkala som mu do hrude. „To od teba nikto nechce. Zatiaľ môžeš ísť ku mne a potom uvidíme ako ďalej." povzbudzujúco ma objal. „Ed, vezmeš to dnes za mňa?" pozrel na chlapa, ktorý nás stále pozoroval. „Jasné, bež." prikývol. „Tak poď." opäť pozrel na mňa.

„Nič tu nemám." hlesla som, keď sme k nemu prišli. „To je v poriadku. Spať môžeš v mojom tričku a zajtra ti skočíme po veci. Usteliem ti moju posteľ. Ja pôjdem na gauč." podal mi uterák. „Dobre. Ďakujem." nenamietala som. Nemala som na to silu.