Pulvis et umbra tenebris.[SK]

Sklenené oči.

Kráčala tak ešte zopár stoviek metrov, potom si už všimla stĺpy južnej brány medzi korunami stromov. Skutočne bola blízko.

Stiahnuté srdce sa jej opäť rozpumpovalo a v jej bledom tele rozprúdilo krv. Tá sa jej nahrnula do líc, preto keď prišla pred brány, pôsobila červenaním. No v skutočnosti za to mohlo obyčajné vzrušenie.

,,Pred vstupom mesta sa identifikujte." povedal jej strážca mechanicky. Bola to len mágia, bezpečnostné čaro, ktoré zaisťovalo ochranu mesta spolu s inými kúzlami. Keby do mesta vstúpi nepriateľ, strážca zmizne a zjaví sa na jeho mieste démon.

"Svätá Amália Marie Antonietta, zástupca kapitána jednotky Kráľovskej gardy."

Povedala takmer jedným dychom a potom po ňom zalapala. Chvíľu počkala, brána sa sama otvorila. Prezrela si zblízka hnijúceho strážcu na ľavej strane a skrčila nos. Kapucňu si stiahla a vošla dnu.

Možno očakávala nejaké privítanie, ale na druhej strane nestál nik. Ďalšiu dlhú cestu do hradu musela absolvovať opäť sama po vlastných nohách.

Cestou si obzerala mesto, očami hľadala niečo, čo sa od jej poslednej návštevy zmenilo.
Domy v radovej zástavbe na ňu tentokrát pôsobili zaujímavejšie, než predtým. Bolo to asi tým, že naposledy nemal čas si ich poriadne prezrieť. Vedela aj menovite povedať, kto v tých domoch býval, tak ako v celom meste.

Po chvíľkovej pauze pokračovala ďalej. Svetielka visiace po domoch a hliníkových stĺpoch s rôznymi soškami na ich vrchu dávali mestu na útulnosti. Nebolo to len v tejto časti, bolo tak všade. Každý podvečer sa rozsvietili a svietil do skorého rána, pokiaľ slnko neosvietlilo jágavé kamenné chodníky.

Ďalšia ulica mala domy v gotickom štýle. Prechádzala okolo jednej z miestnych podnikov, tam sa jej všetci kývaním odzdravil. Počula spokojné slová od duší, ,paní je doma!' alebo ,paní sa vrátila!'.

Príjemne sa pousmiala keď za krčmou prešla ku mramorovým schodom. Bola zabratá do myšlienok, preto si ani nevšimla, že kráča už osemdesiaty siedmy schod v poradí. Čakala ju ešte jedna ulica a potom sa dostavila pred bránku hradu.

Veľký hrad obohatený gotickými veľ-oknami, hliníkovými sochami alebo latinskými výrokmi. Už len pred dverami hradu na bráne stál nápis. Pulvis et umbra tenebris.

,,Sme iba prach a tieň." Prečítala potichu preklad a v duchu si vyslovila modlitbu k pánovi.

Potom bránu otvorila, cez striebornú záhradu plnú záhonov kvetov rovnakej farby prešla ku hradu. A tam stál ďalší nápis.

In hoc signo vinces. V tomto znamení zvíťazíme. Dali ho tam po prvej vojne proti ostatným bytostiam temného sveta.

Vyznačovalo to neobmedzenú dominantu duší, nad akoukoľvek inou bytosťou.

Do ťažkých dverí zatlačila prstami, oni s rachotom povolili. Amália vošla do vestibulu hradu. Tam ju už konečne čakalo ako-také privítanie.

,,Slečna Amália, tak rada vás vidím!" povedala temná služobná a objala ju. Mia neodmietla, po ťažkom dni plnom chodenia a cestovania bola vďačná za konečné uvítanie.

,,Tiež vás rada vidím, Margaret." usmiala sa. Služobná je vzala tváre do dlaní, prezrela ju, vychválila a potom viedla ukecaný monológ o tom, ako veľmi je rada, že je po takej dlhej dobe opäť prítomná.

Veci sa ale po chvíli obrátili, Miine stiahnuté srdce sa opäť rozpumpovalo, zabudla dýchať. Margaret sa v momente odtiahla a pohľad od jej slečny sklopila.
Nemusela sa otočiť, ani naňho pozrieť a vedela, že pár modrých očí ju pozoruje.

,,Rád ťa vidím, Amália," povedal ambasádor Amon stojac vedľa modrookej osoby. Ona sa pomaly otočila tvárou k ním. Do bledej tváre sa navrátila farba spolu s červeňou.
Modré oči ju skutočne sledovali, prezerali si ju a skenovali. Vŕtal sa je v hlave, nemusel rozprávať ale aj tak vedela, nad čím rozmýšľa.

Bola s ním tak skurvene prepojená, až cítila jeho zvrátené myšlienky a ľadový dych na vlastnom krku.

Jeho temná sila ju opantala, ale úzkosť spôsobenú ním už potlačiť vedela. Bol rozrušený z toho, že ju po dlhšej dobe videl. Oči zúžil, akoby sa spytoval na spomienku, ktorú si nevedela v tej chvíli vybaviť. Potom jej myšlienky opustil, viacmenej spokojný s tým, čo videl.

Jeho žiarlivosť bola neobmedzená rovnako ako aj jeho moc.

,,Dobrý večer, Amon." pozdravila sa Amonovi a potom znova pozrela do modrých očí.
,,Mne sa nepozdravíš?" pokojne sa opýtal. Výraz mal kamenne chladný, tak dokonalo vedel ovládať svoje emócie. Ale pred ňou nie. Jeho rozrušenie cítila všade, tá frustrácia a potreba upokojenia nervov.

,,Dobrý večer, kapitán." Povedala pokojne.