Pulvis et umbra tenebris.[SK]

Pochybnosti.

,,Catterrgo, čo mám napísať do včerajšieho hlásenia? " spýtala sa Mia. Opäť sedela ona a Marco v kancelárii sami. Ona za kapitánovým stolom, zatiaľ čo Marco driemal na gauči.
,,Napíš tam niečo o knihe, ktorá krvilačne zaútočila na okno." zamrmlal bez rozmýšľania. Mia unudene zložila ruku na stôl a pozrela na rovnako nič nerobiaceho Catterrga.

,,Nerob si srandu," povedala odutým tónom.
,,Nerobím, aj tak to nikto nekontroluje pokiaľ sa nič nedeje. Kontrolujú hlásenia až keď sa veci dokurvia." Hneď za tým sa prevalil na bok s rukou pod hlavou.

,,Tiež pravda. Včerajšok bol nudný."
Amália sa znova narovnala a začala písať hlásenie na čistý papier. Chvíľu bolo ticho, počuť bol len šum lístia spoza otvoreného okna.

,,Kedy sa vráti?" spýtal sa Marco a vzápätí si prudko sadol. Vyzeralo to tak, že sa z driemu už definitívne prebral.
,,Kto?"
,,Ty vieš kto."
,,Kapitán? Neviem, možno dnes. Včera večer mal poradu, čo som čítala od tvoje sestry, tak sa znova pochytil s kapitánom Buerom. K tomu je na tróne ten malý idiot Zachmel.." povedala nezaujato a pri slove Zachmel si vzdychla.

Marco sa zasmial, to že sa on a ohnivý Buer pohádali ho nijak neprekvapovalo.
,,To tak keď duše posadia na trón niekoho len preto, lebo je to tradícia. Proste načo. Aj tak o všetkom rozhoduje bratstvo a kapitáni. Zachmel je tam len jak bábka."
,,Bábka čo zneužíva svoju moc. By si videl nášho kapitána jak exploduje na poradách. " Mia sa pri spomienke na poslednú návštevu hlavného mesta usmiala.

Na papier, kde malo ísť hlásenie začala do rohu kresliť malú pandu čiernym perom.
,,Prečo vlastne šla moja sestra na poradu namiesto teba? Kapitán mi nedôveruje, že zvládnem jeho inštitút? " Marco sa uškrnul. Na zlomok sekundy ešte sedel na gauči, potom ale pri ďalšom Miinom otvorení oka sedel na dubovom stole jej kapitána.

,,Dôveruje. Išlo skôr o mňa. Povedal mi, aby som si oddýchla po poslednej misii." Hlavu obrátila pri nepríjemných spomienkach na ňu. Potom si prešla po jave na zápästí dlhom niekoľko centimetrov. Marco chápavo prikývol, pohľadom zišiel na jazvu a vzdychol. Mohla sa snažiť ju zakryť druhou rukou, to že sa nehojí si všimol už ráno.

„Mal by vedieť o tom, že to tam ešte stále máš." Odvetil.
„Nie, som v pohode. Nebude vedieť o ničom, čo by spochybňovalo moje schopnosti."
„Nevieme čo je to za jazvu, alebo prečo sa ti nehojí. Je nezvyk keď tvoje telo odmieta regeneráciu," trval na svojom. Mia mlčala, nevenovala Marcovi ani pohľad.

„Pomohol by ti s regeneráciou," zanôtil jej pri uchu a ona sa strhla. Chladne mu zahľadela do čokoládových očí a on sa uškrnul.
„Aj ty by si mi pomohol s regeneráciou," povedala. Marco pokrútil hlavo.

„Vzájomná regenerácia je až moc intímny akt na moje gusto. Prepáč podkapitán, ale ak toto mal byť návrh, nie si môj typ." Prevrátil to na vtip, radšej ako keby sa s ňou mal naťahovať. Mia vytreštila oči, ktoré až doteraz pôsobili chladne.

Marco to myslel vážne, hoc tá regenerácia vyzerala navonok nevinne, pokiaľ to nerobil niekto z bratstva, bolo to skutočne dosť úchylné.
„Budeš to musieť nechať na kapitána," žmurkol na ňu. Amália zalapala po dychu, červeň jej vstúpila do tvári.
„Catterrgo, vypadni!"

                                * * *

Bol večer, keď sa chodbami inštitútu rozniesol zvuk hlasného klopania navchodové dvere. Amália sa zamračila, pretočila stránku na knihe a potom sina ňu dala záložku. Postavila sa z gauča a z obývacej miestnostiprešla na chodbu.

Klopanie sa ozvalo znova. Chytila obrovskú guľu do bledejdlane a otočila ňou doľava, ťažké dvere zavŕzgali, pod jej silou sa ľahkootvorili. Uvidela postavu zahalenú v čiernom plášti. Najprv sa zamračila,potom od dverí ustúpila.