Pulvis et umbra tenebris.[SK]

Sklenené oči.

Cesta vlakom nebola dlhá, celú jej ju spríjemňovala kniha, Pod hladinou mora, a neskôr starší pán, ktorý si do kupé prisadol.
Mohol mať okolo sedemdesiatky, hovoril o jeho vnúčatách, krásnej dcére a milom švagrovi. Ukázal jej aj fotky, kopu fotiek ktoré nosil v peňaženke.

,,Kam cestujete takto sama?" spytoval sa. Mia sa usmiala, knihu už definitívne odložila do kufra a ten potom odložila vedľa.
,,Za priateľom," povedala skromne.
,,Ale slečna, viete že by mal chodiť muž za ženou a nie naopak? "
,,Viem, ale čo už."

Nevedela ani, kedy kapitána povýšila pred civilmi na funkciu jej priateľa. Donedávna hovorila 'kamarát' alebo 'známy' či 'brat'. Zaujímalo by ju, čo by jej asi na to povedal, keby sa to dozvie. Pousmiala sa nad tou myšlienkou. Už len dve zastávky a vystupuje.

,,Aký je váš priateľ?" starec nadviazal tému a zadíval sa jej do očí. Už dlhšie vnímala šedý zákal na jeho ľavom oku.

,,Je veľmi..svojský, " nadhodila, ,,máte problém s očami?" spýtala sa. Starec sa zasmial.
,,To viete slečna, nie som už najmladší. Asi to patrí k tomu, problémy so zrakom." povedal. Cítila, že bol zmierený s tým, že už neuvidí.

No aj tak opatrne začala.
,,Som liečiteľka, keby chcete, môžem sa vám na to pozrieť, pane."
,,Ja na také ale neverím, " len mávol rukou s úsmevom, ,,ale ak chcete, môžte. " dodal po chvíli.

Mia sa teda postavila z miesta naproti nemu, sadla si vedľa neho a povzbudzujúco sa usmiala. Na tvári nemala kúsok makeupu, alebo čohokoľvek iného. Starec si až teraz zblízka prezrel jej bledú, pehatú tvár.

,,Je mi nezvykom vidieť nenamaľovanú ženu. " priznal. Amália položila ruku na jeho ľavé oko. Starec najprv cítil chlad, potom teplo.
,,Je zlé, ak sa žena nemaľuje?"
,,Nie, " povedal.

,,Zavrite oči, " hlesla, starec tak spravil. Zavrel aj druhé oko.
,,Di gratia," šepla.
Palcom mu prešla po viečku oka, dole a horizontálne, potom pridala ležiacu osmičku na dolný špic. Nakreslila temný kríž, potom pobozkala starca na čelo.

Odtiahla sa, sadla si na druhú stranu kupé a pozorovala starca ako otvára oči. Pomaly, opatrne. Potom sa jeho pery roztiahli do obrovského úsmevu.

,,Ja vidím."

***

Skrz mesto kráčala v plášti. Mala ešte hodinu cesty pešo, kým by došla do mesta Temných duší. Nebolo to ani tak dávno, čo tu bola naposledy. Prechádzala hlavnou ulicou, okolo trhu a tak kúpila červené jablká a jahody. Kapitán miloval jahody. Preto ich kúpila viac.

Čím bližšie bola pri Temnom meste , tým viac chimier z ulíc vymizlo. Až prišla k pomyslenej bariére, tú videli len duše.

Na chvíľu zastala, dala si kapucňu na hlavu a oprášila si čierny plášť. Potom prešla skrz, pocítila jemný tlak na tele, ktorý trval len chvíľku. Bola dnu. Ďalej kráčala. Vyzerala ako Karkulka v čiernom plášti s košíkom jahôd a kufrom v druhej ruke.

Zeleň rastlín netrvala dlho, listy stromov sa postupne menili na strieborné. Už nekráčala po tráve zelenej a voňavej ale ľadovo ligotavej.

Zvieratá sa taktiež začínali pomaly vymykať typickej ideológii a naberali iné, tmavkasté alebo svetlunké odtiene. Vtáky jej nad hlavou nečvirikali v rôznych farbách. Všetky boli s tmavým perím a s čiernymi jamami namiesto očí.

Veveričky, jelene, ježkovia alebo iné lesné zvieratá vyzerali rovnako. Iba hmyz tu chýbal, bol zbytoční.

Z lesa vyšla na kamenistú cestičku, robila kroky kľudné v pomalých intervaloch. Neponáhľala sa, upokojovala sa myšlienkou, že keby sa niečo deje, tak počuje rozruchy z čoraz bližšieho mesta. Veď v podstate už bola v ňom, len na jeho okraji pred bránami.