Pulvis et umbra tenebris.[SK]

Barové ticho.

„Prečo sa hovorí, že hlavná postava musí byť predstavená už v prvej kapitole knihy?" do ticha hlesol Marco bez nejakej hanby za svoju otázku.
„Nemusí, nie je to pravidlo." Odpovedala mu Mia. Marco chápavo prikývol a pokračoval v čítaní knihy.
Ona ho chvíľu pozorovala ako plnými perami potichu vyslovuje to, čo čítal.

„Čo čítaš?" pokračovala v konverzácii. Veď aj tak nerobila nič iné. Len nečinne sedela za veľkým dubovým stolom s nohami vyloženými na jeho doske.
„Karmínové sestry od Damiana Browna," odvetil jej nezaujato.

„Skončí to smutne." Povedala provokačne a na konci sa uškrnula, zaregistrovala jeho pohľad.
„Ticho, podkapitán." Jednoducho ju zrušil a ona sa melodicky zasmiala.
„Ale veď vážne, mladšia Arabela umrie na rakovinu prsníka. Ešte že nás také hlúposti netrápia." Povedala rýchlo. Kniha poletela jej smerom, preletela sklom francúzskeho okna a pokračovala v lete von z inštitútu.

Marco sa postavil, doteraz kým sedel pôsobil ako maličké klbko, zrazu sa z klbka stal muž meter osemdesiatdva vysoký s perfektne svalnatým telom.

Otočil sa jej chrbtom, vedela, že rozdycháva informáciu, ktorú mu povedala. Poškrabal sa na hnedých dredoch a potom sa otočil dopredu, aby na ňu videl.
„To okno ti neodpustí," čiernovlasá Mia priliala benzín do hasiaceho ohňa.
„Kto? On? Nesranduj."

Nebol nahnevaný, hoc mu prezradila koniec knihy. On sa nedokázal hnevať dlho, akurát bol vážny. Mia sa ako odpoveď pobavene zasmiala. Útle nohy stiahla zo stola a postavila sa na čierne lodičky na vysokom podpätku. Tak pôsobila vyššia, než bola.

„Neexistuje vec,ktorú by mi neodpustil." Posledné slovo doslovne vypľul z úst akoby to bolo niečo nereálne. Preňho aj bolo.

„Prečítaj si radšej niečo na štýl knihy Bez Svetla, Sestry sú strata času." Povedala, a potom vykročila smerom ku dverám kancelárie. S Marcom si vymenili pohľady pred tým, než vyšla a dvere za sebou zavrela. Pomalým krokom, ktorý sa ozýval po celej chodbe kráčala ku schodom.

Neobzerala sa, biele steny s gýčovými obrazmi si prezerala už miliónkrát. Vedela naspamäť každú jednu chybu na každom jednom obraze ktorý v tej chodbe visel. Alebo to bolo naschvál? Nad tým nerozmýšľala, myslela si, že naschvál by nikto niečo také banálne neurobil. Teda aspoň by to potom nevystavil svetlu sveta a hrdo sa pod to nepodpísal.

Po schodoch zišla do dolnej časti inštitútu kde sa zrazila so služobnou už pri kuchyni. Keby sa zľakla, bolo by to na mieste. Lebo táto služobníčka bola zohavená obzvlášť perfektne. Jej tvár vyzerala ako po okúpaní vo vodíku. Oči pre zmenu ani nemala.

„Okno v kapitánovej kancelárii je rozbité, dajte ho dokopy, keď nebudete mať toľko práce. Ďakujem," povedal s úsmevom Mia. Služobná prikývla spokojná s tým, že aspoň niektorí z inštitútu vedia ďakovať.
Úsmev služobnej brala ako súhlas k tomu, aby pokračovala ďalej.

Vošla do vestibulu inštitútu a potom z neho skrz kovové dvere von na vzduch. Zosunula si sukňu priľahlých čiernych šiat a pokračovala v ceste až ku chodníku a potom medzi domy.

Na ihrisku sa hrali deti s rodičmi, ďalšie dve dievčatká skákali gumu na chodníku druhej strane cesty. Bol teplý slnečný deň, všetci ľudia boli vonku. A ona, bleduľa jarná, v čiernych šatách s rolákovým vrchom kráčala ulicou zatiaľ čo všetci boli v tielkach, letne alebo minimálne ľahšie od nej oblečení.

Vedela, že je v tej chvíli neviditeľná. A tak jej to vyhovovalo, pozorovala ľudí s vedomím, že ju nevidia ba ani nemôžu kritizovať. Na perách natretých červeným rúžom sa zjavil kradmý úsmev.