Pulvis et umbra tenebris.[SK]

Barové ticho.

Cestu pešo si užila, rada sa prechádzala v letné dni. Obzerala si ľudí, pre ňu nepochopiteľne zaujímavé tvory s ktorými sa stále porovnávala. Vždy v sebe hľadala tie „dobré" alebo inak povedané „ľudské" vlastnosti. A to bola asi najväčšia chyba, ktorú robila.

V krčme si sadla za barový pult. Fialovooká barmanka s malými rožkami jej načapovala jačmeňový džús.

„Dlho som ťa tu nevidela, Amália." Povedala barmanka ktorá sa volala Henrieta Woorow, ak si dobre pamätala.
„Dlho som nemala voľno," nadhodila s úsmevom a porozhliadla sa po podniku.

Bola v stave, keď ju videli len duše. Zopár psov, potom pijavíc, čarodejov, duší neznámeho pôvodu a chiméry nerátala. Veď sama barmanka bola chiméra ľudského pôvodu. Teda duša, ktorá opustila ľudské telo a ‚liečila' zlo, ktorým bola znečistená počas ľudského života. To ‚zlo' sa aj odzrkadľovalo na výzore. Spomenula si na služobnú, ktorá vyzerala ako vykúpaná vo vodíku.

„A teraz máš?" spýtala sa Henrieta. Na chvíľu neobsluhovala bar, vyzeralo že majú všetci všetko a tak sa zastavila pri krásnej čiernovláske akou bola Mia.
„Mám, ja a Catterrgo sme v inštitúte. Zvyšok je na misiách po celom svete. Takže si užívame obaja pokoja a hlavne ticha." Povedala Mia spokojne pri spomienke na skrčené telo dredáča čítajúceho Karmínové sestry.

„A on?" spýtala sa Henrieta a na to sa Mia napila.
„V hlavnom meste." Odpovedala.
„Bol tu pár dní vzad. Vypil dva poháre piva, zaplatil a odišiel. Celý podnik stíchol." Barmanka nahlas pripomenula situáciu spred dvoch dní.

Obraz čiernovlasého muža s očami modrejšími než oceán a jazvou cez ľavé oko jej pripomínal postavu z rozprávky, bez ohľadu na to, koľkokrát za život by ho videla.

„Viem,"
„Hovoril ti?" spýtala sa prekvapene Henrieta.
„Nie," odvetila pobavene čiernovláska. Barmanka sa zasmiala a chápavo prikývla.

Téma ďalej pokračovala v okruhu života Henriety Woorow. Hovorila Mii o svojom priateľovi čarodejovi, ktorý jej celý deň len dookola rozpráva o rôznych satanistických rituáloch. Mia sa tvárila zaujato, počúvala ju. Pritom si v hlave plánovala teplú kúpeľ na neskorší večer. Ďalej sa dopočula klebety o ľuďoch ktorých nepoznala a ešte si vypočula príhody o ožranských dušiach z podniku.

Po dopití džúsu šla naspäť do inštitútu. Aj to len preto, lebo v ňom zabudla knihu, ktorú mala rozčítanú. Potom šla domov, do bytu v centre mesta. Rozsvietila svetlo v byte a sadla si na gauč v strede obývačky. Cestou k nemu si vyzula vysoké lodičky ktoré dopadli s rachotom na zem. Rozvalila sa na gauč s hlavou veľkou ako melón kvôli Henriete.
Hlavu zaklonila vzad a oči privrela, unavene zastonala pripravujúc svoje telo na kúpeľ.

***

Kým si Amália užívala neskorú kúpeľ, Marco prechádzal nočným mestom. Kráčal po uliciach, kam by sa hoc aký smrteľník nepozrel. A jemu to bolo v trubke, prečo by sa aj on, temná duša, mal niečoho báť? Nad myšlienkou moci sa slabo uškrnul. To mal rád, vedomie, že je silnejší, že má autoritu.

Zabočil na siedmu ulicu, potom zišiel schodami dole a potom doľava. Vstúpil do jedného z klubov, v ktorom sa pohybovali len tí ‚výnimoční'.

Vyhadzovač mu venoval pohľad, keď sa ale Marco uvoľnil, nepochyboval o tom, že pocítil jeho auru pôvodu. Bez slova ho pustil dnu.

Dredáč nevyčnieval z davu výškovo, ako vyčnieval normálnym nezohaveným výzorom. Ako tak vchádzal hlbšie, predieral sa cez tancujúci dav, prešiel k baru a zaňho si sadol.

Odhadoval, že minimálne jeden barman je pes, psí zápach cítil už od vchodu. A bolo tak, bol to presne ten pred ním.

„Čo tu robíš, temný?" spýtal sa ho. Vedel si ho predstaviť premeneného na vlka, veľké vycerené zuby, naježená srsť a besný pohľad. Predpokladal, že je vo svorke utlačaný staršími, ale to len tak hádal.

„Zatiaľ len sedím," odvetil pokojne a priblbo sa uškrnul.
„Temných neobsluhujeme. A už vôbec nie tých, čo sú od kráľa." Zavrčal pes. Marco sa už nadýchol, že mu odvetí niečo v zmysle „ale ja mám po pracovnej dobe," keď ho prerušil ďalší hlas.

„Ja ho obslúžim." Zaznel medový mužský hlas. Obaja muži pozreli na tretieho. Bol to vysoký blondiak so svetlými očami. Marca tak nezaujal ani jeho výzor ako fakt, že jeho jediného prítomnosť neucítil. Pozrel na psa zvrchu, schladil ho sklenenými očami. Marcovi preblesklo len jedno slovo, ktorým vedel pomenovať muža, týčieho sa nad psom, ,svetlý'. Oblízal si pery, zblízka si ho prezrel. Zdiaľky by mu tipol možno dvadsaťpäť, zblízka si nebol istý, či ma vôbec osemnásť.
Pes zavrčal a nespokojne odišiel. Marco sa zamračil.

„Nevedel som, že si po pracovnej dobe privyrábate za pultom." Zarýpol a mladík sa usmial.
„Asi nie ste jediný, čo má po pracovnej dobe." Povedal pokojným hlasom počas toho, ako dredáčovi čapoval pivo. On sa pobavene usmial, bol zvyknutý na to, že ‚svetlý' čítajú myšlienky. Teraz to nebolo iné.

„Hádam, že si ešte len študent na škole, ktorého vyučujú za vojaka." Povedal a odpil si z piva, ktoré pred neho mladík položil.
„Hádate správne," prikývol, „ale ešte stále neviem, či robím správne, keď idem za vojaka."
„Nemáš na výber," pripomenul mu Marco.

„Ja viem," prikývol so stonom, „aké je to byť vojakom?"
„Neviem, nie som ním." Odvetil.
„Nie ste náhodou člen vojska desiatich dvorných stráži?"
„Nie, nikdy som ani nebol," povedal a pery roztiahol do úsmevu, „existujú duše, ktoré sa narodia nadané. Áno, pracujem pod kráľom. Ale nie v dvorných strážiach." Dodal a znova si odpil z piva. Mladík chápavo prikývol, nejak ho to neprekvapovalo.

„Ale to by si mal vedieť, vy viete čítať myšlienky, nie?" Marco znova zavadil o mladíkov pôvod.

„Áno, veď aj čítam. Len určité časti sú prázdne, nechápem to." Povedal. Marco sa zhlboka nadýchol a dopil pohár.
„Ale ja áno," zamrmlal. „Ďakujem za pivo, Christian," na bar hodil drobné, potom s oslovením jeho mena odišiel do davu. Nečakal, že myšlienky späté s ním budú prázdne...