Diamantový les- brehy Avalonu

2. kapitola (Abigail)

Nenechá sa dlho prosiť. "Ja tu skúšku neurobím. Som úplne na dne. Zaostávam niekoľko desiatok strán a neexistuje šanca, že sa to do zajtra naučím," vychrlí zo seba. "Asi si hodím pé en," dodá po chvíli.

Dva razy sa nadýchnem, než jej poskytnem odpoveď. Leslie občas máva stavy, keď sa zosype a začne vykladať o tom, aká je neschopná a ako si nikdy nenájde prácu. A manžela. Vtedy prichádzam na rad ja, slečna záchranárka, aby som jej opäť vrátila chuť do života.

"Počúvaj, ty kôpka nešťastia," začnem a vo svojom vnútri zhľadúvam slová, ktorými ju trochu upokojím, "teraz pekne krásne otvoríš učebnicu a povieš mi..."

"Už ju mám dávno otvorenú," preruší ma.

"...a povieš mi, čo presne ti mám vysvetliť," dopoviem a prejdem k stolu, kde mám na zemi položenú tašku s učebnicami. Alebo skôr hodenú. Nevidím v tom žiaden rozdiel.

"Ako si mám zapamätať všetky tie druhy epitelov? A tkanív? A ich funkcie?" chrlí jednu otázku za druhou. Zreteľne počujem, ako otáča stránky učebnice. Otvorím tú svoju a snažím sa nájsť časti, o ktorých hovorí. Keď ich nájdem, rýchlo text prebehnem očami.

"Pamätáš, ako si na základnej škole podložila nohu Kristíne?" opýtam sa.

"Áno, ale čo to má spoločné s..."

Nevšímam si jej otázku a pokračujem vo vysvetľovaní. "Spadla a oškrela si kožu. Tú pokrýva krycí epitel. Krycí. K ako koža, chápeš?" opýtam sa. Dúfam, že si to spojila.

"Áno, asi áno," povie a ja v duchu zajasám. Prejdem k ďalšiemu typu.

"Dobre, ďalší je zmyslový epitel. Ten obsahuje bunky, ktoré reagujú na podnety. Napríklad..." narýchlo sa snažím vymyslieť pomôcku, vďaka ktorej si to zapamätá.

"...Keď si sa pred dvomi rokmi rozišla s Mattom a on sa ti snažil nakecať hlúposti o tom, ako sa k sebe hodíte, zakryla si si uši a povedala, že to nemá zmysel. Sluch je tiež jeden zo zmyslov."

"Ahaaa, už tomu rozumiem," ozve sa z druhého konca. "Vďaka zmyslovému epitelu som zistila, že mi hovorí hlúposti a že je to idiot."

"Presne," potvrdím a žasnem nad tým, ako rýchlo to pochopila. To s tým epitelom, nie Mattom. Až taký idiot nie je. Matt, nie epitel.

Zasmeje sa. "Daj mi ďalšiu pomôcku," prosí a ja súhlasím.

Spoločne teda na každý epitel vymyslíme niečo, vďaka čomu si ho Leslie zapamätá. Pomaly prejdeme aj na tkanivá, kde postup zopakujeme. Kým skončíme, Leslie je schopná za pomoci príbehov odrecitovať celú látku. Teší sa a ja sa teším s ňou. Dobrá známku má zaručenú.

"Ďakujem, Abbie. Čo by som si bez teba počala," poďakuje už aspoň desiaty raz. Pokrútim hlavou, aj keď viem, že to nemôže vidieť. "Vôbec nie je za čo. Si moja najlepšia kamoška, vždy ti pomôžem," odpoviem s úsmevom.

Ešte raz mi poďakuje, potom sa rozlúčime a naraz ukončíme hovor. Mobil položím naspäť na stôl. V druhej ruke ešte stále držím kameň. Prejdem k poličke s knihami a umiestnim ho vedľa Guliverových ciest. Z neznámych príčin sa ku knihe hodí. Príbeh rovnako ako kameň predstavuje tajomno a výzvy. Vrátim sa k stolu a do tašky vložím všetky potrebné učebnice. Keď je všetko na svojom mieste, vrátim tašku na zem. Ledva ju pri tom krátkom pohybe zodvihnem.

Zajtrajšok bude náročný, pomyslím si s pohľadom upreným na vzdelávaciu kôpku.

Ako tam tak stojím, docvakne mi. Skúška z biológie. Kameň. Leslie. Pri strome som predsa zazrela presne tieto výjavy. Kameň mi ukázal, čo sa stane. Vrátim sa k predmetu ležiacemu na poličke. Jeho povrch je ustálený, nič nenaznačuje, že by na ňom kedysi boli výjavy z budúcnosti. Nakoniec, je to len obyčajný kameň. Zahryznem si do pery. Alebo nie je?