Narodeniny

11 3 0
                                    

Prešli dva týždne, po mojej hodine na zuške a ja som v sebe stále dusila pocit nerozhodnosti. Nevedela som ako ďalej.

Čoskoro prišli moje narodeniny. Tešila som sa na oslavu, tortu a darčeky. (Asi je to detské, ale ja milujem darčeky...) V piatok poobede mamina upiekla moju obľúbenú marcipánovú tortu s vanilkovím krémom. Vylizovala som misky a koštovala krém. Keď však mama išla zdobiť tortu marcipánom, poslala ma do izby. Tešila som sa a pri toľkej radosti som zabudla na svoje trápenie. Asi o 16:00 sa rodičia vybrali do banky niečo vybaviť. Ja som si čítala v izbe knihu, ktorú som dostala minulý rok. Niekedy mi myšlienky ubehli a predstavovala som si čo asi dostanem... Večer som sa posledný krát v mojom živote pozrela na 12 ročnú tvár v zrkadle...

Ráno krásne svietilo slniečko a vyzeralo, akoby nadšene pozeralo na svet. Všetko sa mi v tento deň zdalo krásne a veselé.
Pobrala som sa do kúpelne. Poriadne som si prečesala vlasy, aby som na fotkách nebola strapatá. Umyla si tvár a znovu sa vrátila do izby. Otočila som sa na päte a .... potkla sa o podpernú tič z violončela. Prichitila som sa o stolík, ale oškrela som si ruku. Pozrela som sa na zem. Oooooo nie...  Spomenula som si na to čo sme povedali pani učiteľke na zuške: 'To violončelo si prenájmeme na dva mesiace potom kúpime vlastné. Samozrejme ak ťa to bude baviť.' Posadila som sa na postel. Radosť pomizla. Deň sa mi zdal všedný. Teraz mám narodeniny, teraz sa mi darí ooooooooo nie.... Nechcela som myslieť na to najhhoršie ale nevedela som si pomôcť.

Všetci v rodine boli veselí a usmiati, len ja som chodila s pochmúrnou tvárou. Sadli sme si do obývačky a začali sa gratulácie. Najprv brat, potom mamina a nakoniec tatino. Keď som videla, že nič veľké podobajúce sa čelu neskrývajú, radosť sa mi vrátila.
" Zlatko," ozvala sa mamina: "máme ešte jedno prekvapenie..." Postavila sa a ja som ju nasledovala. Vyšli sme z izby... Prečo šťastné chvíle vystriedajú smutné? pýtala som sa sama seba cestou ku garáži. Nádej, že predsa len mi nedarujú violončelo pomizla. Vkročili sme do garáže. Bolo tam veľa neporiadku, takže som najprv nevedela zistiť čo to bude.

Mamina podišla k veľkej škatuli a pomaly ju začala otvárať. A ja som bola nervózna. Nepociťovala som radosť z prekvapenia ale strach...

Ďaľšia časť je vonku. Dúfam, že toto je zaujímavá časť. Snažila som sa niečo vymyslieť tak prosím napíšte alebo ohodnoťte.😮😑😉😯😐

Po stopách BeethovenaWhere stories live. Discover now