Prvá hodina

24 7 0
                                    

Utorok: Ešte dva dni. Neviem sa dočkať...
Streda: Juchú už zajtra bude zo mňa virtuózka. Horím nedočkavosťou.
Štvrtok ráno: Už len krôčik... Škoda, že doobeda musím ísť do školy.
" Drž sa. Prajem ti veľa šťastia." kričala mama, keď som sa poobede lúčila odviata vetrom na prvú hodinu hudby. Celou cestou som si poskakovala a schody na zuške brala po dvoch. Akokeby som chcela urýchliť čas vo svoj prospech. Prišla som ešte o päť minút skôr a tak som sa posadila na olivovo-zelené kreslá pred triedou. Už mi zuška nepripadala ako úplne cudzí svet, ale práve naopak, cítila som, že sem patrím...
" Tak vitaj" vo dverách sa zjavila učitelkina vysmiata tvár. " Dobrý deň." odzdravila som. "Poď dnu. Najprv ťa zoznámim s nástrojom. Vybrali sme ti ho tu v zuške..." môj prvý hudobný nástroj vyzeral neskutočne. Ako z rozprávky. Bol farbou tmavo hnedej až priam do bordova. Celý sa leskol a slnečné lúče prenikajúce cez okienko, ladne tancovali po jemnom dreve. "Dnes sa naučíme prvú pesničku Kohútik jarabí. To by malo na začiatok stačiť. Poď sadni si sem na stoličku a chyť si nástroj takto..." Pozorne som počúvala všetko čo mi pani učiteľka hovorila a snažila som sa aby mi neuniklo žiadne slovo.

" Prosím netýraj moje uši..." kričal brat z vedlajšej izby. "Nepočúvaj ho. Len si hraj je to krásne..." volal otec. Sadla som si na postel, že si dám pauzu keď sa zase ozvalo: "Moje uši ti ďakujú..." a vzápäti veľký rehot. No počkaj. Pomyslela som si a spustila na celú izbu niekoľko vymyslených tónov. Naozaj to nebolo podľa môjho vkusu. Ale nejako sa začať musí. Na môj des sa ozývali iba samé škrípave zvuky. Viem zatiaľ sa to mám učiť iba brnkať, ale neviem sa dočkať krásnych piesní vylúdených sláčikom z "môjho" nástroja. Nechala som škripoty a začala som nacvičovať to čo som dostala.

Konie tretej časti. Dúfam, že príbeh sa neprestáva páčiť a ďakujem za čítania...😄😉

Po stopách BeethovenaWhere stories live. Discover now