Padlý anjel

I.

Sedím na posteli a rozmýšľam nad mojou minulosťou. Temnou minulosťou. Všetky tie bolestivé spomienky sa mi nahrnuli do mysle a nevedela som ich odtiaľ dostať preč.

Z môjho žalúdku bolo počuť kručanie.  Som však lenivá si ísť dole pre nejaké jedlo... Lenivosť na prvom mieste. Snažila som sa postaviť aby som mohla vísť z izby. Podarilo sa mi to na štvrtý pokus, som slabá. V dome bolo ticho. Pochopiteľne keď bývam sama...

Kráčala som dole schodmi. Už som bola takmer pri mojej záchrane menom chladnička, ale v tom mi zazvonil telefón. ,,Sakra..."

Hlasne som si povzdychla a vybrala sa späť do izby. Pozrela som sa na mobil ktorý mi ležal na nočnom stolíku. Bol to Kookie. Znechutene som zodvihla a skôr ako som stihla niečo povedať ma predbehol.

,,Ahoj Nani! Čo hovoríš na prespavačku dnes u mňa doma? Popcorn, kola, karaoke, nekonečné sledovanie filmov?" ozval sa z telefónu jeho veselý hlas.

,,No ja neviem..." váhala som, nechcelo sa mi ísť k nemu. Býva ďaleko a ja som lenivá vstať sotva z postele.

,,Nann! Okamžite si nabaľ pár vecí a príď ku mne!" zakričí a bitie môjho srdca sa od zľaknutia zrýchli.

,,Čo sa deje?" nikdy v živote som ho nepočula kričať. No dobre, párkrát keď mal nervy. Ale nikdy nekričal na mňa.  Bola som zmätená ale zároveň som sa musela sama pre seba usmiať lebo samotný jeho hlas znel veľmi cute. Ale keď kričal...? OMFG~

,,Čo by sa malo diať? Len chcem aby si prišla ku mne. Nudím sa a ten môj nový spolubývajúci ma nedokáže ani trošku zabaviť!" Zosmutnel... Počkať... Čo?! Nový spolubývajúci?

,,Nn-nový spolubývajúci?" zakoktala som sa. Tae sa nerád delí s druhými o svoje veci. Ale zmenilo to celú situáciu. Chcela som spoznať niekoho nového a odreagovať sa.

,,Hej. Môj kamoš zo strednej. Jeho rodičia odišli tak som mu ponúkol či by šiel ku mne na tých pár mesiacov."

,,Ehm..." zamyslela som sa. ,,Ok, tak prídem. Za pol hodinku som u teba" pristúpila som ku skrini s oblečením. Prekvapilo ma že som sa tak rýchlo rozhodla zmeniť názor.

,,Dobre. A pohni si!" povedal zúfale. Radšej som sa poponáhľala. Kook je schopný úplne všetkého keď sa nudí. Keby ste mu povedali "podrež si žily" a on sa v tej chvíli nudí, spravil by to. Minule som mu zo srandy povedala nech ochutná washabi s chilli papričkou, samozrejme že to ochutnal. V škole som ho potom nevidela 2 týždne. Je nepoučiteľný a veľmi detinský.

O päť minút by som mala byť pri Jungkookovom dome. Konečne! Mám na pleciach celkom dosť ťažký batoh. Nani si musel nabaliť celú skriňu, však??! Ani neviem ako dlho sa tam zdržím. Z toho všetkého mám veľmi divný pocit.

Niečo mi hovorí aby som tam nešla. Ja to však ignorujem a pokračujem ďalej v ceste.

Som pri jeho dome. Zvonila som asi už 7krát ale nikto mi neotvára. Párkrát som zabúchala na dvere. Stále nikto neotváral. Začala som búchať silnejšie, aj tak nič. Zrazu som počula vrznutie okien. Okno na hornom poschodí sa začalo pomaly otvárať.

,,Je otvorené." ozval sa Kookieho hlas ktorý vystrkoval hlavu z okna. Okeeey. Tak toto je už riade divné. Kook vždy príde dole a otvorí mi dvere s otvorenou náručou a úsmevom na tváry. Nikdy na mňa nekričal. Dnes je nejaký výnimočný deň alebo čo? Alebo sa pred niekým ukrýva a chce aby som mu pomohla?

Vsúpila som dovnútra, vyzliekla si bundu a topánky si odložil do rohu chodby. Malými tichými krokmi som sa približovala k obývačke. Rozhliadla som sa okolo seba. ,,Jungkook?" zakričala som lebo som ho nikde nevidela. Neodpovedal... Batoh som si položila opatrne na gauč a vybrala sa hore schodmi. Zvláštne... Má tu neporiadok. Kook neznáša neporiadok! Čo sa tu deje??