Wedding disaster

11. Mám dosť toho, ako mi riadite život..

Niall sa usmieval do objektívu a ceril zuby. Určite to nebola žiarlivosť, čo som cítila, keď sa fotil s tým dievčaťom. Predsa ja nemám prečo žiarliť, nemilujem ho a ani k nemu nič iné necítim. A aj tak.. je to môj manžel. Tak prečo potom, do pekla, mám ten odporný pocit?? Je to závisť? Bože.. ja neviem.

„Úsmev." povedala som a cvakla som ich jej mobilom. Dievča sa škerilo, dobre že sa jej nezasekla sánka od toľkého usmievania. Bože ale ju nemusím. Otrávila mi týmto celý deň.

„Ďakujem veľmi pekne, Niall. Inak kto je to dievča?" pýtala sa Nialla šeptom, ale bolo ju počuť. Zagúľala som očami a pustila sa späť do jedla.

„To je Verina, moja manželka." dievčaťu padla sánka, samozrejme obrazne povedané. Asi nebola dlho na twitteri, keď to nevedela. Visí to na sieti už dosť dlhú dobu, aby si to ľudia všimli. Úsmev jej zamrzol na tvári a nedokázala sa podľa všetkého nadýchnuť. Lapala po dychu ako nejaká ryba na suchu. Vyskočila som preto zo stoličky, pomohla jej sadnúť a do ucha som jej hovorila stále to isté dokola. Hladila som ju po chrbte, aby sa uvoľnila.

„Dýchaj zhlboka. Nádych – výdych." postupne sa jej dýchanie upravilo a začala normálne dýchať.

„Ako sa to voláš?" vyzvedala som, keď sa upokojila. Rada by som vedela meno dievčaťa, ktorému som, dalo by sa povedať, zachránila život. Prešla som na svoje miesto a znovu som sa usadila.

„Ja som Sarah." šepla mi a hanblivo sa na mňa zadívala. Venovala som jej úsmev. Konečne som prestala cítiť ten odporný pocit, ktorý som cítila na začiatku, keď k nám prišla Sarah.

„Teší ma Sarah, ja som Verina." podala som jej ruku a vyčkávala som, kým mi ňou zatrasie. Po chvíľke si uvedomila, že asi nie som nejaké rozmaznané a hlavne namyslené dievčisko. Potriasla mi rukou, ale stále bola akási nesmelá.

„Už sa ti dýcha lepšie?" vyzvedala som. Dúfala som, že sa tu znovu už nezosype. Len prikývla. Asi s ňou nebude reči. Hlavne, že tu prišla celá prešťastná, ukecaná a teraz? Sivá myška.

„Nechceš sa s nami najesť?" navrhol Niall a venoval jej povzbudzujúci úsmev.

„To by bolo super." na tvári sa jej opäť vyrysoval úsmev a nemizol. Našťastie.. inak by to bola katastrofa. Príde za nami s úsmevom a odchádza dobre že nie so slzami.

„Na čo máš chuť?" opýtala som sa a vstala som zo svojho miesta. Niall už dnes platil dosť, je rada na mne. Zamračil sa na mňa, pochopil o čo mi ide.

„Vlastne poď so mnou a sama si objednáš." venovala som jej ďalší úsmev. Tiež sa postavila a spolu sme prešli k akémusi fastfoodu, ktorý bol najbližšie. Nevenovala som názvu svoju pozornosť.

„Viem, že si asi zaskočená, tým čo ti Niall oznámil a tak ti len chcem povedať, aby si sa nehanbila a ak máš nejakú otázku, na ktorú by som ti mohla odpovedať, tak sa ju kľudne opýtaj. Vážne sa nemusíš hanbiť." snažila som sa ju ubezpečiť, že sa pri nás nemusí cítiť stiesnene. Predsa len sme obaja normálny ľudia a nehryzieme.

„Tak dobre." venovala mi úsmev a medzitým sme sa dostali na radu vo fastfoode. Sarah si objednala, jedlo nám pripravili, zaplatila som a pomaly sme sa vrátili na naše miesto pri stole, kde nás čakal Niall. Sadli sme si tak, ako aj predtým a znova som sa pustila do jedla, ktorého očividne ubudlo. A to sme boli preč len malú chvíľku.

„Ako to, že ste manželia. Nechápem tomu, veď sa nikde nepísalo, žeby ste spolu chodili alebo niečo podobné." z ničoho nič zo seba dostala Sarah a zadívala sa na svoju tácku.