Wedding disaster

5. V dome máme cvoka

Moje nohy sa dotkli pevne zeme a konečne som sa mohla spokojne nadýchnuť čerstvého vzduchu. Bolo to také oslobodzujúce, také upokojujúce. Spravila som pár krokov vpred, a keď som zodvihla svoj pohľad od zeme, zastala som v nemom úžase stáť na mieste. Čo to má do pekla zasa byť!?! Predo mnou sa odohrávali scény, akoby som sa dívala na divadelnú hru. Do pekla! Ako to, že zistili, že ideme domov týmto letom? Za plotom oddeľujúcim letiskovú dráhu od zvyšku stáli tiskajúci sa fanúšikovia Nialla spolu s novinármi.

„Ideme?" opýtal sa ma Niall, vzal ma za ruku a pobozkal na líce. Robí to schválne! Len som prikývla a nasledovala ho nevedno kam.

„Ako to, že vedeli kedy prídeme?" zmätene som sa opýtala. Popravde som ani nečakala, že sa dočkám odpovede.

„Možno si to odvodili z fotky, ktorú som pridal na Twitter a Instagram a Facebook." ozval sa Niallov hlas.

„Akú fotku si pridal na sieť?" bála som sa, že urobil zasa nejakú blbosť. Mala som z toho veľmi zlý pocit.

„Túto." pred oči mi vopchal mobil s fotkou a popisom k nej. Bola som na nej ja, ako spím v lietadle na Niallovom ramene a popis znel: My sleaping beauty.. My wife.. (Moja spiaca kráska.. Moja manželka..)

„Pomiatol si sa?" vykríkla som a čapla som ho po ramene. Somár sprostý! Takto sa to každý dozvie!

„Okamžite tú fotku zmaž! Všade sa to roznesie, do pekla!" chytala som sa za hlavu. Každý, kto okolo mňa prešiel sa na mňa díval s údivom. Nech sa starajú o svoje veci a nie o nás, lebo sa neudržím. Do pekla aj s tým! Šla som si pre svoje veci k pásu s batožinou. Nepovedala som už ani slovo. Niall sa so mnou snažil komunikovať, no so mnou to ani nehlo. Uvidela som svoj kufor a tak som sa k nemu vybrala. Skôr ako som ho stihla vziať, už tam nebol. Niall ho držal v ruke. Chcela som mu ho vziať, no nedal sa. Nervy moje! Vytiahla som si telefón a zavolala radšej svojej mame.

„Ahoj, zlatko. Potrebuješ niečo?"

„Ahoj, mami. Som už v Londýne na letisku. Asi by si pre mňa nevedela prísť, čo?" keď Niall započul moju otázku, hneď mi začal skákať do reči.

„Mám tu auto. Vezmem ťa domov."

„Nie, zlatko. Auto som dala do opravy. Bolo na ňom niečo pokazené, takže ho nemám k dispozícii. Prepáč mi to. Máš sa ako dostať domov?" dosť skoro sa pýta si myslím.

„Nevadí. Čo už. Mám. Vidíme sa potom doma. Zatiaľ sa maj."

„Ahoj, zlatko." hovor som zložila a svoj pohľad som upriamila na osobu stojacu po mojom boku.

„Naozaj ma vezmeš domov?" hodila som po ňom očkom. Venoval mi úsmev súhlasne prikývol.

„Dobre potom. Ideme?" opýtala som sa.

„A na mňa nikto nemyslí?" zamávala nám pred očami Dany.

„Prepáč, Dany. Jasné, že na teba myslíme. Ideš predsa s nami." objala som ju okolo pliec a pomaly som ju tlačila k východu.

„Zlaté." irónia z nej sršala jedna radosť. Pustila som ju a prikývla som.

„Kde parkuješ, Niall?"

„V podstate pred vchodom. Zistíš prečo." počudovala som sa, no keď sme vyšli z haly pre prílety, pochopila som. Ej ci pána. Tých tu teda je. Ako to, že ich ešte nevyhodili z letiska? Rýchlo sme prebehli cez vstupnú halu letiska, až sme sa dopracovali k východu.

„Choďte si sadnúť do auta. Som hneď za vami." nariadil nám Niall, zatiaľ čo naše kufre podával akémusi mohutnému chlapovi v čiernom. Cez blesky som veľa nevidela, no našťastie som sa dotrmácala k dodávke v zdraví. Teda aspoň som si to myslela. Keď už som nastupovala dnu, udrela som si hlavu o strop. Radosť! Bolelo to ako čert, no nevydala som zo seba ani slovko.