Wedding disaster

3. Utiecť alebo zostať..

„Č-čo? Ako to myslíš? Tvoja manželka?“ koktavo a hlavne neveriacky zo seba vytisla Dany. Ústa mala takmer dokorán a chvíľku stála bez pohnutia v nemom úžase.

„Je to tak, ako si to počula. Vzali sme sa. Včera v noci.“ odvetil jej s najväčším pokojom na duši. Prečo je taký pokojný, keď sa stala taká nežiadúca vec?

„Ale ako?“ stále sme stáli vo dverách, hľadiac na seba bez mihnutia oka. Teda, väčšina z nás. Ja som bola v inom psychickom rozpoložení ako je šok. Po lícach mi stekali kvapôčky slaných, horúcich sĺz a na duši som cítila nepokoj. Chcem už byť preč. Preč od tohto muža, preč od všetkých problémov, preč z tohto hnusného mesta, ktoré mi tie problémy zavinilo.

„Dany, nerieš to teraz. Všetko ti vysvetlím, len už, prosím, poďme. Chcem sa vrátiť domov.“ zažiadala som ju a stlačila som jej ruku. Premiestnila svoj pohľad k mojím uplakaným očiam a nemo prikývla.

„Tak teda dobre. Ale s tebou som ešte neskončila, Niall. V blízkej budúcnosti odo mňa môžeš čakať telefonát alebo návštevu.“ ukazovákom mu zamávala pred nosom a následne sme sa mu spoločne otočili chrbtom.

„ČO? Verina! Kam to ideš? Prosím, láska moja, neopúšťaj ma. Všetko sa vyrieši, sľubujem. Len odo mňa neodchádzaj. Nezvládnem to bez teba. Už viac nie.“ presmerovala som k nemu svoj pohľad a zočila som zničeného chlapca so slzami v očiach. Ako to myslí, že už viac nie?

„Nemôžem, Niall. Toto sa nikdy nemalo stať.“ šepla som a vyšla som z izby za Danielle, čakajúcu na chodbe. Zabuchla som za sebou dvere a spravila som pár krokov od nich. Po chvíľke sa celým poschodím rozoznel krik a následne zvuk rozbíjajúceho sa skla. Od prekvapenia som podskočila, no neodradilo ma to od odchodu. Spolu s Dany sme prešli k výťahu, následne do svojej izby, pobalili si veci a potom sme sa vybrali k východu hotela v úplnej tichosti. Ako obyčajne, pred vstupom stepovali fotografi a striehli na svoju obeť. V tomto prípade som to bola bohužiaľ ja. Vôbec ma to netešilo. Nechcem byť známa. Nemám záujem o videnie svojich fotografií na titulných stránkach novín a čítanie zohavujúcich a klamných článkov.

„To je ona!“ niekto zvrieskol, keď som vyšla von z budovy ovešaná taškami. Danielle ma vzala za ruku, teda za zápästie a potiahla za sebou. Už sa asi stáva zvykom, že ma každý len ťahá. Do pekla aj s tým! Vyšla som za ňou a davom som sa predierala hlava nehlava. Na nich ohľady brať nebudem! Konečne sme sa dotrmácali do pristaveného auta, napchali tašky do kufra, nasadli a vyštartovali preč, smer letisko.

„Vysvetlíš mi, čo sa tam stalo? Čo sa stalo v minulú noc, keď si mi zmizla? Čo sa stalo všeobecne?“ ozvala sa do ticha Dany. Chápem, že to chce vedieť, keď som ju tak rozrušila a v prvej chvíli si zbalila veci na cestu domov.

„Nepamätám si zo včerajšej noci nič. Viem len to, že som sa ráno prebrala v cudzej posteli s obrúčkou na prstenníku a vedľa mňa ležal Niall.“ šepkala som tak, aby náš súkromný rozhovor nepostrehol aj vodič.

„Čo bolo potom?“ vyzvala ma k ďalšiemu hovoru.

„Našli sme sobášny list a rozhodli sme sa zájsť do kaplnky, v ktorej nás oddali. Chceli sme vedieť, či by sa mohla uskutočniť anulácia.“ dala som si pauzu a Danielle trochu času, aby všetko vstrebala.

„Myslím, že už viem výsledok. Prečo sa nemohla uskutočniť? Teda, tá anulácia.“ došlo jej to veľmi rýchlo. Až pozoruhodne rýchlo.

„John, to je ten, ktorý nás oddával sa nás opýtal, či sa naše manželstvo naplnilo. Teda, či sme spolu spali. Keďže som si nič nepamätala, nevedela som odpovedať, ale myslela som si, že nie som až taká sprostá, aby som skočila do postele hneď, keď budem mať v sebe trochu viac alkoholu. Opak bol však pravdou a vyšlo najavo, že sme s Niallom spolu spali. To bol dôvod, prečo to nevyšlo.“ vykreslila som jej dnešné dopoludnie v kaplnke.