Wedding disaster

6. Prečo ma odcudzujete???

„Ako si sa dostala do domu?" opýtal sa chlapec, ktorý nevyzeral na typického Angličana.

„Ja..." nestihla som povedať viac slov a už mi do reči skočil Niall.

„Všetci sa najprv upokojíme. Dobre?" chcel dostať celú situáciu pod kontrolu.

„Ako sa máme upokojiť, keď sa nám do domu dostala fanúšička?" vykríkol ten chalan, čo sedel pred chvíľou pri mne. Keď som sa pozrela na Liama, ten to už nedokázal vydržať a tak sa začal smiať na plné hrdlo.

„Ja nie som fanúšik!" konečne som sa ozvala tak, že mi nikto neskočil do reči. Vlastne som to vykríkla na celú izbu.

„Nie? A kto teda si?" spýtal sa ďalší z nich. Ani toho veľmi nepoznám. Vlastne tu nepoznám nadpolovičnú väčšinu.

„Moja manželka." zahlásil Niall hrdo a podišiel ku mne. Vzal ma za ruku a pomohol mi vstať z gauča.

„Verina, toto sú Harry, Zayn a Louis." postupne mi predstavil každého prítomného, ktorého som nepoznala a všetci si držali šokované výrazy.

„Ako to, že ste tak skoro doma? pýtal sa Louis. Asi to nedokázal pochopiť.

„To je jedno." odvrkla som nevrlo. Bohužiaľ. Nechcela som k nim byť hnusná, no nemusia vedieť o všetkom.

„Prepáč." hneď som sa aj ospravedlnila.

„V pohode." ešteže to vzal športovo.

„Keďže sme tu všetci takto po kope, mali by sme vám asi zagratulovať." nič som na to nehovorila. Nemala som čo. Pre mňa nebolo k čomu gratulovať. Ale Niall sa ozval:

„Ďakujeme." a všetkým venoval úsmev. Napokon som sa rozhodla tiež pre jeden úsmev, no nebol veľmi presvedčivý.

„Dobre banda! Potrebujeme si niečo prebrať, tak sa ku vám pripojíme neskôr." potiahol ma ten môj za sebou smerom von z obývačky a viedol ma kamsi do neznáma. Vošli sme do akejsi izby. Mohla byť Niallova. Áno, myslím, že je to jeho izba. Nie je veľká, no ani malá. Taká útulná. Taká akurát.

„Mali by sme sa pozhovárať o tom, kde budeme bývať." začal Niall hneď ako sa za nami zavreli dvere. Len som prikývla, dohovárajúc si vo vnútri, aby som sa nedala. Aj tak už dopredu viem, že sa nechám.

„Viem, že bývaš mimo Londýna a bol by som preto rád, keby si sa nasťahovala ku mne. Mám tu prácu a preto by pre mňa bolo nevyhovujúce presťahovať sa k tebe."

„Niall, už som ti raz hovorila, že sa nechcem sťahovať. Moja mama dokonca ešte ani nevie, že som sa vydala." To bude cirkus, keď sa to ona dozvie.

„Povedala si, že dáš nášmu vzťahu šancu, no mne to tak vôbec nepríde. Verím tomu, že ak by si sa nepresťahovala ku mne, tak by si sa mi ani neozvala." argumenty má vážne dobré, ale moje sú lepšie.

„To vôbec nie je pravda, Niall! Uvedomuješ si ty vôbec, čo odo mňa žiadaš? Chceš odo mňa tak veľa za tak krátku dobu. Ako dlho sa vlastne poznáme, čo? Sú to len tri dni, preboha! Len tri dni! A ty už odo mňa čakáš také veci, ktoré vo vzťahu prichádzajú po rokoch." nehovorím?

„Viem, že žiadam priveľa, no chcem ťa spoznať takú, aká si. Viem, že by sa mi to vôbec nepodarilo kebyže ty bývaš s mamou a ja tu. Tak by sme nášmu manželstvu vôbec nedali šancu, ale poslali ho do záhuby." niečo na tom bolo. Ale bolo to aj nereálne. Iba tri dni a už sa mám k nemu nasťahovať?

„Chápem, že ma chceš spoznať, no je to na mňa veľmi skoro. Tiež sa o tom musím porozprávať s mamou."

„Tak sa s ňou porozprávaj a presťahuj sa ku mne. Ona to určite pochopí." opäť na mňa tlačil. Som z neho bezradná.