Vyhasnutá Hviezda

1.Kapitola

"Posledný raz," naliehal na mňa neoblomný novinár, nakláňajúc sa ponad môj stôl, "stačí jediný škandalózny detailík a toto je vaše," posunul predo mňa obálku s peniazmi.
"Nikdy," v živote by som jej to neurobil. Bola žiariacou hviezdou v tme, ktorá nám ukazovala svetlo.
"Keby ste si to rozmysleli, volajte" podal mi vizitku a vstal. Urobil som to isté, otvoril mu dvere a už ho nebolo. Nechutné média! Najradšej by som ich všetkých nechal zavrieť.

Nikto ju nepoznal lepšie než ja. Za toľké roky si vytvorila dokonalé masky správania, a tak aj nepreniknuteľné súkromie. Len málo ľudí ju skutočne poznalo a ja som bol jedným z nich.

Väčšina poznala len jej nálepku slávnej hviezdičky, no ani jeden za ňou nevidel ľudskú bytosť, ktorá milovala, plakala a snažila sa bojovať za správne veci. Netušili, že to bola krehká duša, ktorá zbožňovala zmrzlinu a hudbu Michaela Jacksona. Nemali poňatia, ako veľmi jej ublížili.
Po lícach mi tiekli slzy a vynorili sa spomienky.

Toho nádherného anjela, s gaštanovými vlasmi, zelenohnedými očami a jemňulinkým hláskom, som spoznal ako šesťročný. Písal sa rok 2006. Obaja sme vstupovali do prvého ročníka základnej školy v Annapolis. Vtedy, v zhone nedočkavých ľudí, som sa usiloval nájsť mamu a nepatrnou náhodou narazil do nej.
"Prepáč," ospravedlnil som sa.
"To je v pohode," žiarivo sa na mňa usmiala a podala mi ruku, "som Juliet. Juliet Petersonová. Ty si...?"
Potriasol som jej rukou. "Volám sa Marco Philius. Tiež si tu prvýkrát?"
"Áno. Páni, neuveriteľne sa teším."
"Aj ja," nadšene som prikývol, "vidíme sa potom, musím nájsť rodičov. Ahoj,"
"Maj sa," zakývala mi a jej ružová sukňa sa zavlnila v slabom vetríku skorého septembra.

Nielenže nás priradili do rovnakej triedy, ale ešte k tomu aj do spoločnej lavice. O večne usmievavej Juliet som sa toho dozvedel hodne a postupne sa z nás stali nerozluční priatelia. Vždy po škole sme zašli do schátralej budovy, neďaleko Julietinho domu, a tam spievali. Ona spievala od troch rokov a s otcom mala večerné hodiny. Tu, v tej nechutnej zrúcanine, ma učila udržať tón, dvojhlasy, správne dýchať a vytiahnúť náročné výšky. Po čase, keď som bol i ja dostatočne zručný, sme si pripravovali duety na školské predstavenia. Učitelia ich milovali. Nielenže si odpočinuli, ale bolo to aj zdarma a musím uznať, že sme na svoj vek boli dobrí.

Všetky dni v týždni, o šiestej, sme chodili spolu s jej dvoma sestrami a rodičmi do kostola. Ja som súrodencov nikdy nemal a moji rodičia neboli pobožní, čiže kostol bol pre mňa novinkou. Nechodili však do tých veľkých honosných Božích chrámov, kam sa hrnuli davy ľudí. Vždy sme vyšli za mesto na kopec, kde stál malý kláštor. Slúžil tam len jediný farár. Na každej omši sme s Juliet stáli pri oltári a spievali z Biblie.

V jeden upršaný večer prišiel do kláštora muž zahalený v čiernom. Mal dlhšie vlasy, veľký kabát a čierne rukavice. S Juliet by sme si ho ani neboli všimli, keby po tom, čo sme dospievali, nezačal ohúrene tlieskať. Vtedy sa naňho každý pozeral ako na blázna a musím uznať, že aj my sme boli v miernom pomykove.
"Deti, deti, to bolo dokonalé!" úplne ignoroval farárovu kázeň sprevádzanú pohoršenými výrazmi a podišiel k nám.
"Ďakujeme," odpovedali sme jednohlasne.
"Ako sa voláte?" vyzvedal.
"Juliet Petersonová," podala mu ruku.
"A ja Marco Philius," urobil som to isté.
"Kde ste sa naučili tak dobre spievať?" neoblomne sa pýtal ďalej. Pozrel som na ňu.
Pochpila a začala rozprávať. "Mňa ocko učil od troch. My dvaja sme sa skamarátili v škole, a tak sme spolu po škole začali trénovať," po tých slovách mu darovala žiarivý úsmev.
"A kde máte rodičov?"
"Moji sú tamto," ukázala na prvú radu lavíc, odkiaľ na nás upierali štyri páry zvedavých očí.
"Moji nechodia do kostola," dodal som, len čo sa na mňa spýtavo pozrel.
"Dobre, ďakujem," usmial sa. Počkal, pokým skončí omša a hneď potom si odstavil Julietiných rodičov. Rozprával sa s nimi veľmi dlho. Tí z času na čas na nás hodili pohľadom, napokon si ale podali ruky a záhadný pán bez mena odišiel.