Vyhasnutá Hviezda

6. Kapitola

11. Február 1938, Los Angeles
Prečo práve ja? Prečo nechápu, že som nevinná? Polícia nemá ani jeden dôkaz, ani jeden! Radšej by som skočila z mosta, než urobiť niečo také! Je hriechom na to čo i len pomyslieť.
Dnes som znova musela predísť pred súd a Boh vie, ako dlho bude ešte celá táto fraška trvať. Prečo mi to robia? Paul, môj právnik, mi poradil vyriešiť obvinenie mimosúdnou cestou - peňažné vyrovnanie je najrýchlejším spôsobom. Vraj naša výhra nie je istá. Nerozumiem, veď som úplne nevinná! Kam sa podela spavodlivosť a neskorumpovaný súd? Vyšla snáď pravda z módy?
Väčšina ľudí žije v domienke, že som vinná a aj keby sa dokázala moja nevina, moje meno bude naveky pošpinené a ľudia si ma budú navždy spájať s touto hroznou krivdou.
Prečo nechcú vidieť pravdu? Ale ona raz vyjde najavo, nie hneď, ale raz určite. Dúfam.

Keď som prvý krát čítal tieto stránky Julietinho denníka, uvedomil som si, že to bolo ešte horšie, než ten najhorší sen a práve to si takmer nikto neuvedomoval. Nevideli bolesť, ktorá sa skrýva za maskou smejúceho sa dievčaťa, tancujúceho na pódiu, nevideli drinu a hodiny práce, ktoré stáli za každou jednou nahrávkou a nevideli ani pot, ktorý jej stekal z unavenej tváre, keď celé dni trénovala a zdokonaľovala choreografie. Vidia len výsledok a jej chybné rozhodnutia. Nevidia, alebo možno nechcú vidieť, dôvody či okolnosti, ale hlavne zabúdajú na to, že nemôžu súdiť, pretože nevedia všetko. Neboli s ňou počas každej bezsennej noci, pri nej, keď padala únavou. Ja áno. Možno by skutočne nebol zlý nápad konečne napísať o nej pravdivú biografiu, bez obalu, škandálov a honom za peniazmi. Ľudia sa musia dozvedieť o akého anjela pripravili tento svet.

Ohromený potlesk obecenstva zaznel všetkých devätnásť ráz počas Inside turné. Ani jedno oko neostalo suché, ale v Annapolis a Washingtone boli ovácie najväčšie. Ten skvelý pocit bol ako dávka morfia, ktorá nám dodávala vytúžený pocit zadosťučinenia. Jediný háčik je v tom, že ani toho morfia nie je dostatok, aby utíšil našu túžbu po voľnosti, krutá realita nám opätovne otvárala svoju náruč a my sme jej znova museli čeliť. Sami, bez akejkoľvek pomoci. Museli sme znášať cenu slávy.

Ak by sa ma niekto niekedy pýtal, čo je najnáročnejšie na tvorbe, povedal by som, že zrejme tie hordy práce. Teoreticky by to bola aj pravda, ale akoáhle sa Juliet dala na sólovú dráhu, pochopil som, že skutočný kameň úrazu je prekonať sám seba a všetko, čo sme doposiaľ vytvorili. A práve to je často bod, kde umelci zlyhávajú. Žijú v domienke, že nič lepšie nedokážu, a tak sa radšej vzdajú. No Juliet bola iná. Mala nespočet nápadov a nikdy nebola spokojná so svojou prácou. To ju, ale nikdy nezastavilo, práve naopak, nútilo ju to pracovať ďalej, neustále zdokonaľovať a inovovať.

Taktiež je troška paradox, že piesne, na ktorých sa namakala najmenej, mali najväčší úspech. Tajomstvom jej obľúbenosti a popularity však nebola len hudba, ktorú tvorila. Fanúšikovia na nej milovali jej sympatickú povahu, ktorú cítili na míle ďaleko. Zbožňovali jej ostýchavý hlások, prenádherný, úprimný úsmev, ale hlavne jej múdre myšlienky, vyrovnanosť a smiech hravého dieťaťa. A ja som, priznávam, taktiež patril medzi nich.

"Jul?" s krikom som vybehol na horné poschodie domu, časti Petersonovcov. Z našich rodičov sa stali dobrí priatelia, takže si z času na čas vyrazili, presne ako teraz. Julietin otec však často zostával doma, len aby sme mohli nacvičovať. Teraz, ani nie týždeň po ukončení turné, sme si zaslúžili menší odpočinok. Neznamenalo to síce úplný kľud bez akéhokoľvek vyspevovania, ale nemuseli sme spievať tak intenzívne ako dovtedy.

Kráčal som dlhou chodbou až na jej koniec. Vedel som, kde sa Julietina izba nachádzala, no uvedomil si, že som v nej ešte nikdy nebol. Zaklopal som na dvere a otvoril.

Poskytol sa mi výhlad na veľkú miestnosť so slabučkozelenými stenami, obrovským oknom oproti dverám, na jeho parapetách boli položené 2 črepníky s malými kvietkami, vpravo stála dvojlôžková posteľ so slaboružovým povlečením a vedľa nej sa tkvel obrovský šaník, naproti ktorému bol veľký písací stôl s množstvom zásuviek a obrovská knihovníčka plná kníh. Juliet sedela za stolom a čítala knihu. Vstúpil som dovnútra, zavrel dvere a pocítil na chodidlách mäkučký koberec béžovej farby.

"Marco," prekvapene na mňa pozrela.
"Máš to tu skutočne pekné," zhodnotil som úprimne. Mala úžasný výhľad z okna na stromy, pomedzi ktoré prekukovala malá ulička.
"Ďakujem," poumiala sa, "nudíš sa?" zavrela rozčítanú knihu - Anne of the Green Gables od Lucy M. Montgomeryovej. Tú sériu románov milovala.
"Strašne," odvetil som.
"Potrebujem pomoc," vydýchla a vložila mi do rúk papier s narýchlo načmáraným textom, ten avšak nebol úplný - niekde boli čiary, do ktorých sa mali doplniť slová. "Poď dole," bolo vidieť, že jej na tom skutočne záležalo. Šiel som. Tomu sladkému stvoreniu by som, koniec koncov, nikdy nepovedal nie.

Zišli sme do zvukotesnej miestnosti. Bola to stredne veľká presklená izba, kde stáli všetky možné hudobné nástroje a niekoľko mikrofónov položených na čiernom stole. Sadol som si a začítal do textu. Nevychádzal som z úžasu, toľko inšpiratívnych myšlienok na jednom papieri som dovtedy vážne nevidel.
"Máš melódiu?" vyšla zo mňa napokon otázka.
"Jasne," sadla si ku klavíru a spustila. Jej jemný hlas sa zmenil na silný a nástojčivý, no zároveň krásne tvarovateľný. Vyhrala sa s každým detailom a zo všetkých tónov prúdili silné emócie. Melódia bola rýchla a veľmi chytľavá. Pri počúvaní jej hlasu som si uvedomil, že nech sa podaktorí snažia ako chcú, ak im chýba rezonujúci zvučný hlas, môžu zabudnúť na spevácku kariéru. Mal som šťastie, že som medzi nich, vďaka Bohu, nepatril.

"Úžasné! Neskutočné!" ohúrene som zvýskol.
"Marco," vzdychla, "potrebujem tvoj ÚPRIMNÝ názor. Bez akýchkoľvek zábran povedz, čo si myslíš," čakala na rozsudok.
"Nikdy ti neklamem a vravím výlučne úprimné veci. Je to skvelé, Juliet, skutočne," vážne mi to pripadalo geniálne.
"No dobre," pousmiala sa a mne bolo jasné, že mi neverí a iba sa nechce hádať. Nevyliečiteľná perfekcionistka.

Julietin hlas sa pohyboval na hranici sopránu a mezosopránu. Postupom času sa jej umožnilo spievať aj nižšie tóny bez toho, aby stratila tie horné, čo však prišlo omhono neskôr, než na hrane jej krariéry. Spevom doslova žila akoby aj nie, vždy u nej tvoril dôležitú kapitolu.

Moje predstavy o dokonalom živote sa však rozplývali. Jej otec bol od konca Inside tour hrozne vykoľajený, týždeň menšieho odpočinku ubehol ako voda a všetok náš voľný čas znova vypĺňal spevom. Vždy stál pri nás, dokonca aj na cvičeniach či nahrávaní. Mal hodne naštudovaných diel o speve, takže nás veľmi rád opravoval a kritizoval. V jeden rušný deň mal obvzlášť zlú náladu a vyhodil vtedajšieho učiteľa spevu a začal nás učiť sám. Chcel, aby všetko prebiehalo ako na bežiacom páse a ak sa niekto z nás pomýlil alebo náš výkon nebol dostatočný, zvykol sa veľmi rozčuľovať a vtedy sa všetci pratali preč. Lenže kam sme sa mali ukryť pred jeho hnevom my?

V jeden večer sme zdokonaľovali 'Yours always'. Trénovali sme už príliš dlho a obaja boli unavení a hladní. Juliet sa chvel hlas, bola celá vykoľajená a slzy mala na krajíčku.
"JULIET!" skríkol už snáď po stý krát a Juliet myklo strachom, "nastupuješ osminu po Marcovi, čo na tom nechápeš? A nespievaj to ako hymnu roľníkov, PREDNÁŠAJ!" šialene si trhal vlasy, "tretia, štvrtá!" zavelil a my sme začali. Bohužiaľ, obaja a Juliet vystrašene prestala a zhrozene pozerala na vlastného otca, ktorému sa v očiach črtala šialenosť.

Hrozivo k nej podišiel a odrazu mu vyletela ruka k Julietinej tvári. Ozvalo sa silné prasknutie a Juliet vytryskli slzy. Keď na mňa v zúfalstve pozrela, všimol som si bordový odtlačok dlane na jej bledom líci. Bolo mi jej neuveriteľne ľúto, ale netušil som, čo mám spraviť. Môj predpoklad, ospravedlnenia sa a dostavenia vytúženého voľna, sa nevyplnil.
"Odznova," ozval sa a my sme so vztýčenými bradami, zatnutými päsťami a slzami v očiach začali spievať. V konečnom dôsledku sme sa neprekonali pre strach, ktorý v nás vyvolával náš nový "učiteľ spevu", ale preto, lebo sme si boli vedomí, že sa občas treba povzniesť nad to všetko a uvedomiť si, že to robíme pre seba.

******
Tak, som tu znova. Pevne verím, že sa vám táto nová kapitola páčila :) som neskutočne vďačná za každý view, cením si to <3 vote a pekný komentík vie tiež úžasne potešiť :)