Vyhasnutá Hviezda

3.Kapitola

Sedel som, ako každé pondelkové ráno, na pletenej hojdacej stoličke vedľa okna a počúval rádiovú stanicu so starou hudbou. Jediné čo mi zostalo sú blednúce spomienky. Ľudia o mne vravia, že som starec bez rozumu. Vraj som sa z toho všetkého pomiatol a zostal zaseknutý v starej dobe. Možno to tak je, možno je pravda niekde úplne inde.

Z myšlienok ma vytrhlo zaklopanie na dvere. Ani som sa nehol, nemalo to zmysel. Poštár odíde, novinára to omrzí, upratovačka prichádza jedine v pondelky a nik iný za mnou nechodí. Naliehavé búšenie však nie a nie ustať, až ma napokon donútilo vstať.

Nahnevane som otvoril dvere a človiečka, čo v nich stál, som skutočne nečakal. Bol to chlapec s modrými očami a hnedými, nakrátko ostrihanými, vlasmi. Nemohol mať viac než jedenásť a jeho šaty vôbec nezodpovedali dnešnej dobe. Nieže by som sa zaujímal o to, čo je v móde, ale ten fagan mal na sebe veci, ktoré boli trendy za mojich mladých čias - kockovaná žlto-oranžová košeľa, modré rifľové kraťasy po kolená a v rukách držal moderný fotoaparát.

Znenazdajky si ho priložil k oku a odfotil ma. Očakával som oslepivý blesk, ale ten neprichádzal.
"Ste pán Philius?" sebavedome mi podal ruku, ktorú som odmietol.
"Som," odpovedal som mu stroho. Toto sa mi vonkoncom nepáčilo.
"Som Arnold a robím projekt do školy. Mohli by ste mi zodpovedať na pár otázok?" vypadlo z neho za neuveriteľné dve sekundy.
"Nie, nechaj ma tak," už som zatváral dvere, keď ma v tom niečo zastavilo. Ten neslušný chuligán strčil topánku medzi zárubňu a dvere. Povzdychol som si a nechal ich pootvorené, "o aký druh otázok sa jedná?"
"Robím výskum o tom, ako žijú dôchodcovia."
Znudene som prevrátil očami. "Chlapče, bež otravovať niekoho, kto má na to čas, lebo čas sú peniaze a tie na teba nik míňať nebude."
"Ale pane! Vy nie ste obyčajný dôchodca. Ste bývalým členom The Twins a poznali ste Juliet Petersonovú! Musíte mi zodpovedať krátky kvíz. Prosím," ten jeho sladký úsmev by rozpustil aj kamenné srdce.
"Fajn, ale len nachvíľu," akonáhle to počul, celý ožil a vbehol dovnútra. Po pár sekundách bolo vidieť sklamanie. Od bývalej "hviezdy" sa zrejme očakávalo, že sa jej byt bude blýskať trofejami a drahými vecami. Možno by to tak bolo aj u mňa, keby som pred pätnástimi rokmi nemusel všetky ocenenia predať, pretože mi chýbali peniaze na vodu a plyn.

Chlapca som nasmeroval do obývačky, v ktorej som už hodne dlhý čas nebol. Bol tu len jeden gauč a mnoho políc na knihy. Väčšina výstavného priestoru bola prázdna, lebo mi raz cez okno hodili zapálenú fľašu, ktorá väčšinu trilógii premenila na popol. Myslím, že aj nenávisť by mala mať nejaké hranice.

Chlapča sa spokojne usadilo na pohovku a hľadelo na mňa.
"Tak, pýtaj sa," vyzval som ho po dlhšej odmlke.
"Aké je to byť slávny?" pozorne na mňa hľadel a mal pripravený blok s perom v ruke.
"Neviem, pýtaj sa tých, čo to zažili,"
"Vy ste ju zažili tiež, tak vravte," neoblomne si stál za svojím.
"Čo chceš počuť? Že je to tá najúžasnejšia vec na svete? Že keď si slávny, si bohatý, šťastný a vždy so spokojným úsmevom? Lebo ak áno, nemám k tomu čo dodať."
"Nie, chcem vedieť pravdu bez prikrášľovania," svojou odpoveďou ma šokoval, no odpovedal som. Ventilácia mi prospeje. Gréta, upratovačka, má asi predsa len pravdu a ja mlčím pridlho. "Vieš, sláva nie je vždy dobrá. Áno, má aj svoje výhody, ale tak ako každá vec, aj ona si berie vlastnú daň. Čím si populárnejší, tým rastie počet ľudí, ktorí ťa majú radi, no taktiež aj množstvo tých, ktorí ti neprajú a dokonca ťa túžia vidieť pod zemou. Robia zo závisti strašné veci. Ak si myslíš, že sa slávni topia v zlate, tak máš len polovičatú pravdu. Slušne to zarába, pokým nevystrelíš na vrchol kariéry a nedosiahneš niečo, čo nikto iný pred tebou. Vtedy sa to zvrtne a začnú intrigy, závisť, klebety a to ťa, skôr či neskôr, zničí. Veď sa pozri," rozhodil som rukami okolo seba. "Ale najhoršia vec na tom celom je osamelosť," bolo vidieť, že ho moje slová zarazili. Kyvkal som hlavou na znak pravdy, "áno chlapče, osamelosť. Si obkolesený toľkými ľuďmi a predsa sám ako prst. Budú ťa vyhľadávať kvôli peniazom alebo len preto, aby sa zviditeľnili. Na teba sa prakticky zabúda a pozornosť sa venuje jedine tvojmu majetku. Pokým o všetok neprídeš, potom po tebe ani pes neštekne. Teda, to až potom, čo sa to stane správou mesiaca vo všetkých magazínoch" ukončil som zatrpknuto siahodlhý monológ.
"Páni," bolo vidieť, že ešte vstrebáva. "Ako vznikli The Twins?" vypadlo z neho napokon.
"Vznikli sme úplnou náhodou. Potrebovali sme s Juliet meno, aby sme mohli hrať v jednom klube, a tak nám nenapadlo nič kreatívnejšie, než hento," nedbanlivo som pokrčil plecami. Teraz ma mrzí, že sme skutočne nevymysleli niečo lepšie.
"Páni, zaujímavé. A záverečná otázka: Aká je pravda o Juliet Petersonovej?" spýtal sa vážne.
"Juliet neurobila nič z toho, to mi môžeš veriť! Nesie to názov novinárska kačica, moj milý. Hodí sa medzi ľud a každý za ňou ide, už len preto, lebo je zaujímavejšia než pravda. Už by si mal ísť, chlapče,"
"Och, aha, jasné. Ďakujem veľmi za rozhovor a dovidenia," vstal z gauča a pobral sa k dverám.
"Dovi," spakruky som za ním zabuchol dvere, no nemôžem popierať, že ma to chľapča prekvapilo. Tá úprimná zvedavosť, s akou na mňa po celý čas hľadel, ma fascinovala. Možno, že by som mal skutočne napísať celý ten príbeh. Skôr, než som stihol čokoľvek urobiť, neubránil som sa návalu spomienok a emócii.

Bola jar, presnejšie 27. marec, a Juliet oslavovala svoje pätnáste narodeniny. Veľa to pre ňu neznamenalo, iba ak veľkú jahodovú tortu, o ktorej mi bolo jasné, že sa jej ani nedotkne. Neznášala všetko s príchuťou jahôd, hoci čerstvé ich milovala. Každoročne dostávala jahodovú tortu a nikdy jej nechutila. Dodnes nemám poňatia, prečo sa ten stupídny zvyk dookola opakoval.

Celý deň sme presedeli vo zvukotesnej miestnosti a pilne trénovali, iba cez jej oslavu sme sa na hodinu presunuli do kuchyne. Veľmi rád som pozoroval Juliet pri práci už v takom skorom veku, kedy prakticky ešte poriadne neukázala svojho tvoriteľského ducha. Skrýval sa v nej skrytý génius a nebol som jediný, kto bol o tom presvedčený.
"Marco," vytrhla ma z myšlienok, "veľmi rada by som skladala vlastné pesničky," utrápene na mňa pozrela.
"Chápem," usmial som sa na ňu nevediac, čo povedať.
"Vieš, už dlhšiu dobu mám nutkanie na melódiu, ale skôr, než stihnem čokoľvek zapísať, zabudnem to," zdôverila sa mi.
"Hmm, skúšala si mobil? Nahráš to naň a máš to,"
"Mobil," pousmiala sa, "kým ho odblokujem, teta skleróza si po mňa príde,"
"A nahrávač?"
Celá ožila."Marco, ja ťa zbožňujem!" pevne ma objala a ja som zacítil jej nenahraditeľnú vôňu, ktorá mi omámila myseľ.

Zo zvyku jej padol pohľad na tenučké hodinky na pravej ruke. "Panebože, to je už toľko hodín?" neveriacky som pozrel na stenu, na ktorých boli jedny zavesené, a takmer ma trafil šľak. Bolo cez dve hodiny ráno.
"Ak to naši zistia..." zabedákal som.
"Nezistia, poď," chytila ma za ruku, zhasla a vyšli z izby.

Potíšku sme sa vplížili do kuchyne. Všade bola tma a strašidelné ticho. Niečo sa vo vedľajšej miestnosti šuchlo a Juliet na mňa vystrašene pozrela. Spoza tmavého okna sa na nás škerili kreatúry tieňov stromu z ulice a veľký pruh svetla padal pozdĺž kuchyne. Zrazu vedľa nás spadla polica s koreninami. Vyľakane sme jednohlasne skríkli a utekali z tej prekliatej miestnosti, no čakal na nás ďalší šok. Naraz sa rozsvietilo svetlo a stáli tam Julietini aj moji rodičia.

Mali sme im čo vysvetľovať, ale vzhľadom na to, že zostávanie v štúdiu aj do jednej ráno bolo bežnou praktikou, tak sa toľko nehnevali a znova, už snáď po tisíci raz, pogratulovali Juliet k narodeninám a každý sa pobral spať.

Pamätám sa na veľmi obávanú dilemu, ktorá dorazila neskôr, než sme všetci očakávali. V pätnástich sa mi začal meniť hlas, a tak som hodnú chvíľu nemohol poriadne spievať. Bolo to hrozné. Preskakujú vám hlasivky a vy s tým nemôžete nič urobiť. Netrvalo to dlho, ale to čakanie, kedy si budem môcť znova normálne zaspievať, bolo ubíjajúce. Najhoršie však bolo, že nik nevedel, ako publikom zareaguje na túto zmenu. Obavy boli našťastie zbytočné, dokonca sa zdalo, že sa poslucháčom páči viac, než ten starý, čo mi popravde aj trocha lichotilo.

Juliet by som rozpoznal aj so zavretými očami a bez akýchkoľvek dotykov. Mala špecifickú vôňu, ktorá nejde opísať slovom. Nie, nevoňala ako kvetinky. To vyslovene neznášala. Jej obľúbený citát od CoCo Chanel znel:
"Žena má voňať ako žena, nie ako kvetina!"
Tým sa aj riadila. Voňala ako rozkvitnuté polia, čerstvo posekaná tráva, ako leto. Nebola to presladená vôňa a rozhodne nebola parfémom. Možno to bolo jej večným optimizmom alebo úžasnou láskavou povahou, ale len čo ste ju zacítili, dodala vám pohodlie a, s nevysvetliteľným dôvodom, aj pocit šťastia.

Hit 'Tonight' nás vyšvihol na vyššiu úroveň. Ľudia nás nejakým zázrakom začali brať vážne a my sme im chceli dokázať, že nádeje, ktoré do nás vkladajú, nie sú márne. Ani neboli a tá úporná práca sa vyplatila.

Onedlho sme sa začali venovať hlavne duetom. 'One lost child' bola Julietina obľúbená. Znova sentiment zmiešaný so slzami, čo presne zodpovedalo jej podivuhodnému štýlu. Na tom songu sme mohli ukázať čo vieme a zároveň to znelo prenádherne. So svojím hrubším hlasom som do nej vniesol vážnosť, Juliet jemnosť a lásku, zmiešanú so srdcervúcim smútkom. Moje nedokonalé prejavovanie emócii dotiahla do dokonalosti a vidieť dav, ako na nás hľadí s padnutou sánkou, bolo neuveriteľné. Bol to skvelý pocit. Zatiaľ.

*****

Takže, dúfam, že sa vám táto kapitola páčila :) každý view, comment či vote neuveriteľne poteší 💟