Vyhasnutá Hviezda

2.Kapitola

Ak raz budete v takom veku ako ja, mám sedemdesiatdva rokov, nebude sa vám už chcieť žiť. Možno, keby vás rozveseľovali vnúčatá, tak by ste si ešte zrejme ako-tak dokázali užiť, hoci máte boľavé kolená a krivý chrbát, lenže pre človeka, ktorému chýba silné rodinné puto, to nie je práve najľahšie. Chýba mi tá iskra, čo ma hnala vpred celý môj život.

Nikdy som si so svojimi rodičmi veľmi nerozumel, no bola to moja rodina. Ľúbili ma a ja som to vedel. To bol aj dôvod, prečo som sa k nim po tom všetkom vrátil.

Mary a Paul Philiusovci boli nielen skvelými rodičmi, ale aj dobrými radcami a vzornými pracovníkmi. Vždy stáli pri mne a ja som im za to dodnes vďačný. Nikdy to však nebol ten vzťah, kedy rodičia nadšene objímajú vlastného syna, keď sa im vráti po piatich rokoch. Nie, medzi nami neexistovalo to hrejivé nadšenie, a aj keď  sme sa mali akokoľvek radi, nedokázali sme prekonať tú neviditeľnú stenu nedotknuteľnosti. Preto, keď som stál na nástupišti a po dlhej dobe vrátil domov, neprichádzali žiadne vrúcne objatia. Práve na úkor nášho vzťahu som sa stal slávnym a to jediné mi skutočne chýbalo celý ten čas - poriadná rodičovská láska.

Zatiaľ čo oni pracovali doma na stroji budúcnosti, ja som s Juliet budoval kariéru. V RS Production sme pobudli celé naše detstvo. Stali sme sa tvárami niekoľkých kampaní a naberali na popularite. Natočili sme zopár reklám, vždy sme sa však držali zásad, že musia byť podané zábavne a pútavo, preto bola väčšina v hudobno-dramatickom prevedení.

Julietin otec bol organizátorom rozpočtov, vystúpení a všetkého toho diania, a my sme mu za to boli vďační. Dával pozor, aby nás neoklamali a dbal na to, aby sme sa rozvíjali správnym smerom. Bol mi druhým otcom, hoci kládol veľký dôraz na našu morálku, jedinečnosť a schopnosť ohúriť aj stálych poslucháčov. Snažil sa nás presadiť, lebo v nás videl potenciál a my sme sa usilovali ísť vždy na maximum. Chceli sme byť najlepší.

Cez víkendy nás brával spievať do Chicaga, odkiaľ sa ústnym podaním šírili reči desiatky kilometrov, čo pre nás znamenalo výhru alebo koniec. Chodili sme po talentových súťažiach kade-tade a všetky sme vyhrávali. Nebolo však ľahké ohúriť ľudí z iných miest, kde už majú svojich domácich favoritov. Neboli sme miestnymi talentami a to bolo o dôvod naviac, prečo muselo ísť všetko podľa plánu za každú cenu. Nemohli sme si dovoliť ani jedinú chybičku. Všetky tie piesne sme ale doma precvičovali toľko, že by sme ich odrapotali aj pospiačky.

Tieto súťaže nám mnoho dali, ale hlavne sme si uvedomili, aké obrovské šťastie máme. Bolo výhodou, že sme s Juliet mali doma mikrofón, lebo akonáhle sa väčšina detí, ktorá bez neho určite spievala perfektne, postavila pred mikrofón, bolo znať, že ho drží prvýkrát v rukách. Podaktorí doň vrieslali akoby chceli všetkým naokolo ukázať, že ho nepotrebujú, iní od neho stáli na meter a nebolo ich počuť. Julietin otec preto vrazil nekresťanské peniaze do mikrofónov, ktoré by boli pre normálne domácnosti zbytočným luxusom. On však vedel, že ak chceme byť najlepší, musíme sa pripraviť na všetko.

Postupom času nás spoznávali aj mimo Marylandu až sme sa napokon stali celoštátnou senzáciou. Ľudia z produkcie dali dokopy päťčlenný štáb, ktorý pre nás písal piesne. Hneď našich prvých päť vydaných singlov sa vyšvihlo na prvé miesta všetkých hitparád a dosiahli enormnú počúvanosť.

Zbožňoval som baladu When I Grow Up. Bola o dievčati, ktoré si ustanovilo sny, ktoré si splní, keď vyrastie. Onedlho však ochorelo, a tak sa jej ani jeden sen nesplnil a ona ľutovala, že bola taká hlúpa a odkladala to. Na jedenásťročnú Juliet to bola snáď aj ťažká téma, ona ju však dokázala uspievať s takým smútkom v očiach aj v hlase, že ste si mohli ísť oči vyplakať.