Vyhasnutá Hviezda

5.Kapitola

Ležal som v posteli a pozoroval tmavú oblohu za strešným oknom. Bola hlboká májová noc a ja som, ako vždy, nemohol zaspať. Moje telo sa už dávno prispôsobilo liekom na spánok, takže hoci by som sa predávkoval, spánok by neprišiel. Juliet milovala pozorovanie oblohy, vždy ju fascinoval vesmír. Len si to predstavte, sme také malé bezvýznamné stvorenia v tak veľkom svete. Neuveriteľné.

"Ach, Juliet, keby si len vedela, ako moc mi chýbaš," vzdychol som. Znenazdajky sa rádio na mojom nočnom stolíku zaplo a začul som ten prenádherný hlas. Spievala jeden z jej najväčších hitov Seen it. Pri tej piesni sa mi vynorili spomienky na vetu, ktorú mi raz so smútkom v tých najúžasnejších zelenohnedých očiach povedala:

"Vieš čo je najhoršie? Toľko ľudí dennodenne počúva moju hudbu a trištvrtina z nich v podstate nerozumie o čom spievam. Myslia si, že piesne s rýchlejším rytmom sú len šťastné a tie s pomalším jedine o zlomených srdciach. Koľká irónia."
Pokrútil som nad tým hlavou, nevediac, čo na to povedať. Mala pravdu. Slová v jej piesňach boli skutočne geniálne a ľudia o ne dobrovoľne prichádzali. Keby ste ich prepísali na obyčajný papier a nechali niekomu prečítať, jasal by, aké sú to nádherné básne s hlbokým významom.

Na novej platni sme neúnavne pracovali sedem mesiacov a nemysleli na nič iné, až pokým sme si neuvedomili, že jediné, čo tomu chýba, je meno. Na môj nápad Music&me nebol práve dobrý ohlas.
"Chlapče, detské názvy sú už dávno kaput," povedal John, jeden z ľudí, ktorí dohliadali na vývoj našej práce, "treba niečo poetické. Ľuďom to musí zostať v pamäti."
Nato sa ozvala Juliet: "A Inside?"
"Prečo práve Inside?" zaujímal sa.
"No, práve preto, lebo v tomto albume je mnoho rozličných tém, a keď sa pozriete dovnútra, nájdete v nich skrytý zmysel," rozpačito argumentovala.
"Mne sa Inside páči," rýchlo som jej prišiel napomoc a ona mi s vďačnosťou venovala ten najkrajší úsmev sveta.

Ostatní privolili, a tak sa naše prvé album volalo Inside. Pre tour sme nemali síl vymýšľať iné pomenovanie, a tak niesol rovnaký titul ako platňa, hoci to znelo divne. Plán navštíviť devätnásť miest vo dvanástich štátoch, počas troch mesiacov, nám zozačiatku pripadal šialený, ale akonáhle sme dostali povolenie vystupovať aj v rodnom Annapolis, už to nevyzeralo tak nezvládnuteľne. Ani sa nám však nesnívalo o tom, čo nás skutočne čaká.

Prepotené kostýmy, mokré vlasy, boľavé hlasivky, zrýchlený dych, neustále skúšky, jeden a pol hodiny poskakovania spevádzaného spevom v preplnených štadiónoch. Nemohol som sa sťažovať, ale občas túžba byť obyčajným teenagerom, ktorý celé dni pozerá televíziu a hrá videohry, bola veľmi silná. Zato Juliet to nesmierne bavilo, myslím, že bola stvorená pre život na javisku a cítila sa na ňom ako doma, čo som o sebe skutočne nemohol povedať.

Na náš prvý koncert v Lincolne sme cestovali o deň skôr prenajatým lietadlom. Juliet celú cestu tŕpla vedľa mňa. Nerada lietala, na čom sa z veľkej časti podieľal aj strach z výšok, avšak úľava po pristátí nenastala. To, čo sa dialo naokolo, bolo šialené. Pred naším lietadlom jačali stovky ľudí, v rukách držali obrovské slogany a usilovali sa hodzakým spôsobom dostať k nám.

"Kývajte im, usmievajte sa a nezdržujte. Vpredu vás čaká auto," prizvukoval nám Julietin otec. Už dávno stál pri našich ramenách, riadil nás a usiloval sa, aby sme nič nepokazili. Vyšli sme do preplneného letiska. Okolo nás sa postavilo päť bodyguardov ako ľudský štít.

V strede našej cesty sa znenazdajky podarilo jednému mužovi prekĺznuť pomedzi ochranku a rýchlo chytil Juliet za rameno. Ona však kráčala svižnou chôdzou, takže jeho ruka odrazu spočinula na jej sukni, kde sa zachytila a následne ju ťahala k zemi. Vďaka Bohu, neodhalila nič nevhodné, pretože ju Juliet včas zachytila. Sprvoti mu chcela vynadať, ale keď si všimla jeho ospravedlňujúci pohľad, pochopila, že to bol omyl a rozosmiala sa. Smiech jej zamrzol na perách, keď ho začali robustní ochrankári ťahať preč.
"Prosím, prosím, podpis pre moju maličkú, volá sa Emily," rýchlo vravel a podával jej fixku s obrovským plagátom, na ktorom sme boli my dvaja. Začala písať venovanie.
"Juliet," snažil som sa ju popohnať.
"Už," rýchlo to dopísala. Muž sa na mňa spýtavo pozel, a tak som v sekunde načmáral podpis a vliezli sme do auta.