Duše Vločiek

XVI.kapitola

Opatrne som sťahovala obväz a dávala pri tom pozor na všetky stehy, ktoré som s mojou šikovnosťou docielila. Nie som lekár, a asi krajčírka, no niečo som pochytila ani neviem odkiaľ a som za to rada. Niekedy sa pýtam aké by bolo neriešiť problémy takého kalibru. Proste žiť normálne, bez zvrhlého Alfu, ktorý vám zabije viac než polovicu ľudí z vášho sveta. Dúfam, že ponesie následky za každú preliatu kvapku krvi. No to nie je na mne, ale na Matke.

Vnútri ma stále ťažili výčitky, no nechcela som o nich hovoriť. Znova by ma Dean presviedčal o opaku. Rýchlo som pozbierala všetky veci a rozlúčila sa s mojou láskou.
Prečo tak rýchlo?
Počuť kroky. A to neveští nič dobré. Dean si ľahol na zem a tváril sa že spí. Ja som sa skryla za menší výklenok a hrala sa na stenu. Odporúčam vyskúšať. Nie však v takejto situácii. Keďže moje herecké schopnosti sú doslova nulové, rovnako ako aj spevácke či maliarske, dotyčný ma veľmi rýchlo našiel. Spomínate si na Gargamela? Ach áno... Osud znova spojil naše cesty, a on ma rovnako nemilosrdne ako vtedy zdrapil a začal ma ťahať ako vlečku na traktore.

Deanove protesty a vyhrážky boli samozrejme neúčinné, a tak ma odtiahol až do nejakej pracovne na treťom poschodí. Bola rovnaká asi tá Deanova. Za stolom tam už sedel, mne veľmi známy Alfa.

,,Roxana. A ja už som ťa oplakal." z očí si utrel imaginárne slzy a pomaly sa ku mne približoval. To ticho, ktoré bolo okolo bolo nepríjemné. Bála som sa toho, čo urobí. Pri človeku ako je in nikdy neviete čo čakať.

,,No žiaľbohu sa nemôžem radovať, lebo si ma znova sklamala." to už stál predo mnou, no ja som sa nepohla ani o milimeter. Tvrdým pohľadom som hľadela do tých zamrznutých karamelových oči plných číreho zla. Snažila som sa nedať najavo strach, ktorý mi od nášho prvého stretnutia naháňa. Nenechal by si ujsť príležitosť ako mi znova ublížiť. Modlila som sa, aby neprekukol moju naoko tvrdú masku.

,,Čo Dean? Má dostatočný komfort srdiečko?"

,,Je mu výborne. Každému by bolo skvele, keby sa od teba vzdialil o taký kus."

Na líci mi pristála štipľavá facka. No nevyronila som ani slzu. Toto je ten okamih, kedy musím byť silná.

,,Ako vidím, znova máš odvahy na rozdávanie. Uvidíme však, či ti zostane aj na zajtrajšiu popravu." chladne sa uškrnul a ja som tušila, že to ani zďaleka nebude všetko. Jemne sa mi začali chcieť chvieť pery, a tak som si do nich hryzla. Dúfam, že si to nevšimol. Za chrbtom som si žmolila prsty a snažila sa spracovávať všetku svoju nervozitu.

,,Odveďte ju do väzenia. Zajtra budú popravení dvaja." a máme to tu. Čo som hovorila? Nenechá si ujsť príležitosť ako mi ublížiť a.
V minulom živote som určite bola Wawerly, a v tomto som mala byť určite teta Jolanda.

,,Vedia to už?" položila som rečnícku otázku, ktorej odpoveď mi bola viac než známa. Zároveň to bola jediná vec, ktorou by sa ho možno dalo udržať na uzde.

,,Nie, a ani to nezistia. Žiadna kopa chodiaceho snehu ma nezastaví. Keď zaútočia, bude to ich posledný deň na tejto zemi." povedal s mrazivou istotou v hlase. Asi nevie o tom, ako rýchlo sa regenerujú pomocou snehu. A ja mu to teda rozhodne nepoviem.
Bude to prekvapenie.

No to už docupitkal traktor Gargamel a ako traktorovú vlečku ma odtiahol do cely vedľa Deana. Ten sa potešil, že mi Alfa nič neurobil, no to ešte nevedel o mojej úlohe od Matky. Dozvie sa to v pravý čas. Teraz sme si ale obaja ľahli čo najbližšie k sebe a držiac sa za ruky zaspali.

***

Štrnganie kľúčov a hrubé mužské hlasy ma donútili otvoriť oči.
Dvaja chlapi ako hora kráčali po chodbe smerom ku nám. Aj keď, pri mne vyzerá ako hora takmer úplne každý. Na tomto meste vám je sto šesťdesiat centimetrov úplne na nič.
Škrabalo ma v krku a sucho som zakašľala. Skvelé.

Jeden muž otvoril moju celu a ten druhý Deanovu. Vedela som, že klásť odpor proti tej kope svalov je vopred odsúdené k zániku. Mám pocit, že všetci v tomto sídle sú vysokí, svalnatí a sú naklonovaní. Líšia sa totiž len farbou očí a vlasov. Niekedy majú aj odlišné črty tváre, ale na prvý pohľad sú to klony.
Dean mal však iné šance a ako som mohla vidieť, aj iný názor. Statočne sa vzpieral a dával už na pohľad bolestivé údery.
M

oja kopa svalov sa vybrala na pomoc pri likvidácii Deana.

Potom sa to zomlelo prirýchlo. Surovo ma strčil späť do cely a zabuchol dvere. Prišiel ku svojmu 'kolegovi' a pomáhal mu v zneškodňovaní mojej spriaznenej duše. Kričala som nech prestanú, no nikto z nich ma nevnímal. Naďalej ho bili a on sa už nestíhal brániť.
Rýchlo som zrakom prebehla po cele, či nenájdem niečo, čo by som do nich mohla hodiť. Okrem starej deky tu nebolo nič.

Dean práve dostal päsťovku do brucha a bolesťou sa ohol. To už som psychicky nezvládla a po lícach mi začali tiecť slzy zúfalstva. Po päsťovke nasledoval pravý aj ľavý hák a niekoľko kopancov, až skončil na zemi.
Jačala som na tých svalovcov nech prestanú a vyhrážala sa im, že ich nakopem. Len sa na tom smiali. Slová boli jediná zbraň, ktorú som mohla proti nim použiť.
Jeden z nich si kľakol na Deana a dával mu päsťovky do tváre. Ten druhý ho kopal do boku. Obaja sa smiali aj z mojich vyhrážok, aj z Deanovho utrpenia. Veď toto už nie je ľudské, takto sa ľudia nesprávajú. Sú ako zvery!

V návale zúfalstva som začala lomcovať dverami, ktoré okamžite povolili. Do Matky, veď ani neboli zamknuté. Ja hus hlúpa.
Okamžite som sa rozbehla na toho, čo sedel na Deanovi a zrazila ho z neho dole. Mala som moment prekvapenia. Nič viac.
No Deanovi to ako keby dodalo silu znova vstať. A tak už nebol sám na na dvoch. Bila som sa ako o dušu, no ani to nestačilo. Okrem pár úderov a vybitého zubu môj protivník neutrpel nič. Ale na ten zub som bola hrdá. Ja som však mala rozťatú peru, porezané líce a neskutočne ma všetko bolelo.

Asi ich táto hra prestala baviť. Môj protivník mi šikovne chytil obidve ruky a držal mi ich za chrbtom. V druhej ruke sa mu odniekiaľ zjavil nôž a zastavil sa až pri mojom krku. Chladný kov spôsobil na mojej koži zimomriavky.

,,Ešte jeden úder Beta, a nadýchla sa naposledy."

Dean spozornel a otočil svoj pohľad ku mne. Naše oči sa stretli a ja som sa snažila nevyzerať vydesene na smrť. Musí prestať. Nič by tým aj tak nedocielil. Vonku sú ďalší.
Utrel si krv tečúcu z pravdepodobne zlomeného nosa a poslušne si nechal nasadiť putá. Ďakujem mu za to rozhodnutie.
Nôž opustil moje hrdlo a moje ruky boli čoskoro rovnako za chrbtom spútané ako tie Deanove. Jeden z nich chytil Deana za predlaktie a tlačil ho dopredu. Ja s mojím väzniteľom sme išli za nimi. Mala som tak dokonalý výhľad na Deanov krvavý obväz. Pretrhli sa mu stehy. Muselo ho to hrozne bolieť. A znova len a len kvôli mne. Keby som si skôr všimla že dvere nie sú zamknuté, mohlo to dopadnúť úplne inak. Lenže ja som ja, a mňa logické veci nenapadajú vtedy keď majú. A potom kvôli tomu trpia ostatní. Neznášam sa za to. Som k ničomu.

Po schodoch sme vyšli von a na chvíľu ma oslepilo obedné slnko. Len čo som si na toľko svetla zvykla, veď v celách bola tma, som si všimla pódium.
A na ňom dve šibenice.

❄❄❄❄❄❄❄❄❄❄❄