Duše Vločiek

III.kapitola

Zobudil ma rachot.
Prvé, čo som si všimla bolo, že cela vedľa mňa je prázdna. A ona prázdna nebola.

Neskutočne ma štípali oči a na lícach som mala zaschnuté cestičky od sĺz. Neviem ani kedy som zaspala. Celkovo som vyzerala ako troska, a aj som sa tak cítila.

Chcela som sa pozrieť bližšie, ale kŕčovitá bolesť brucha ma zastavila. Opatrne som si vyhrnula mikinu i sveter a zbadala som obrovskú, krvou podliatu modrinu. Jemne som sa jej dotkla čo mi spôsobilo bolesť.
Vrátila som oblečenie na miesto a sústredila sa na okolie.
Moje otupené zmysly zaznamenali kroky až keď boli takmer pri mne.

Chlap podobný Gargamelovi vkročil do mojej cely a na ruky mi dal putá. Následne uvoľnil moju boľavú nohu a jedným ťahom ma postavil.
To však neurobilo dobre ani mojej nohe, ani bruchu a tak som ovisla na putách, ktoré stále pevne držal.

Nezaujímalo ho, že nestojím na nohách. Proste vykročil smerom von a ťahal ma pri tom ako handru.
Snažila som sa postaviť, no kráčal prirýchlo. Najhoršie to bolo na schodoch.

Ešte viac dobitú ma dotiahol až k nejakému pódiu, kde už stáli zvyšní členovia mojej svorky.
Stáli vedľa seba, pričom ja som bola úplne na konci. Boli sme v smutnom počte v porovnaní s tým, koľkí sme boli včera o takomto čase.

Nachádzali sme sa na tržnici.

Asi som nespomínala, že vo svorke Royal Isphel stále funguje otroctvo. Keď svorku zničia, bolo by kruté veľkých zabiť. Do svorky takých vlkov nepríjmu a nechať ich len tak by bolo nebezpečné. Mohli by sa totiž pridať k iným svorkám, a tie by sa potom v strachu o svoju slobodu mohli spojiť a skoncovať z touto svorkou. Moc zložité, ale nie nereálne.

Takže teraz sa však rozhodne o mojom osude.
Očami skúmam dav ľudí stojacich pod pódiom. Nevyzerajú, že im prekáža v akom stave sme. Proste sa na nás bavia.

Práve skončila dražba mojej spolužiačky Madison.
Z pódia si ju odvliekol vysoký a vyšportovaný blondiak.
Nevyzeral prívetivo.
Na rade je pani Costance.
Zatiaľ o ňu nikto nejaví záujem.

A nakoniec si ju predsa len nikto nekúpil, čo pre ňu znamená jediné.
Smrť.
Áno, naozaj ju popravia.
Podľa mňa už dnes večer spolu s ostatnými s rovnakým osudom. Táto dražba je posledným milosrdenstvom, ktoré tu môžeme dostať.

No niečo ma ťahalo do davu.
Mala som pocit, že musím niečo nájsť.
No každá sekunda, čo som mala otvorené oči bola dlhšia a dlhšia.
Zvyšky mojej biednej energie sa rýchlo míňali a ja som ledva stála na nohách. Psychická i fyzická únava ma pripravili aj o ten kúsok energie, ktorý som v cele získala.

Blúdenie po dave sa však oplatilo.
Úplne vzadu stáli dvaja muži ako hory. Vyzerali dôležito.
Jeden z nich, ten čiernovlasý povrchne hľadel hnedými očami na ľudí na pódiu. Už z diaľky z neho sálal chlad a autorita.
To bude asi Alfa.

Vyzeral totiž so všetkým čo sa tu deje spokojný a dá sa povedať, že 'bol nad vecou'.

Muž vedľa neho bol však niečím iný. Niečo ma k nemu ťahalo.

Hnedé vlasy mal strapaté a na ostro rezanej tvári zelené oči. Bola v nich iskra, no bolo mu na nich vidno, že nesúhlasí s tým, čo sa tu deje. Nevýrazné lícne kosti a stredne vysoké čelo mu len pridávalo na sympatickosti. Toto je podľa mňa Beta.

Keď sa nám stretli pohľady, rýchlo som sklopila zrak. Pozerať vysoko postaveným do očí je neprípustné, hlavne keď ste v pozícii v akej som ja.

Ani som nepostrehla kedy, a už som bola na rade ja.
Zavalitý muž nižšieho vzrastu začal rozkrikovať.

,,A nakoniec tu máme mladé dievča, taktiež zo svorky Wolfen Termina. 
Kto ponúka najviac?"