Duše Vločiek

II.kapitola

Všetci sme sa po návrate do osady usadili pred Alfovým stanom a začala debata. Čo debata. Tu išlo o viac. Buď sa vzdáme alebo nás napadnú. Malo to byť hlasovanie, ale bola to skôr hádka. Nikto sa nechcel vzdať, keďže nevieme čo s nami potom bude. Bojovať nechcel taktiež nikto, pretože nás nie je ani sto, zatiaľ čo ich bolo niekoľkokrát viac.

Je rozhodnuté. Dávame sa na útek. Možno vám to príde zbabelé, ale nemáme na výber. Nemáme ani čo stratiť, keďže veľa toho nemáme.

Navyše, nachádzajú sa tu stále neosídlené, neutrálne pôdy, na ktorých by sme mohli nájsť dočasné útočisko. Bol aj návrh, aby sme poprosili nejakú svorku o pomoc, ale to nemôže byť hlavným riešením. Nemôžeme sa na nikoho spoľahnúť.

Všetci sme boli pripravení na útek. Nemohli sme odísť hlavnou bránou, a preto sme išli bočným východom, o ktorom som ani nevedela. Bol tak malý, že sa cez neho dalo prejsť len vo vlčej podobe.

Išli sme v skupinách po desiatich.
Prvú viedla Luna a poslednú povedie Alfa. My s otcom sme boli asi v štvrtej.

Zastali sme v zakrádaní sa, keď sme zazreli skupinku pred nami. A išli sme v takej vzdialenosti, že sme sa nemali stretnúť. Niečo nie je v poriadku.

Vo svetle zapadajúceho slnka som mohla vidieť boj. Útočili na nich.
Stav sme nahlásili Alfovi, no odpoveď neprišla. Asi sa zo zvyškom svorky zabarikádovali v snahe zachrániť si život.
Pre nás je už neskoro. Uvideli nás a rozbehli sa naším smerom.

Klamala by som, ak by som tvrdila, že sa nebojím. Nikdy som žiaden boj nezažila a bola som za to rada. Jediné skúsenosti čo mám sú z lovenia. A mnohí sú na tom ešte horšie ako ja.

Najradšej by som niekde ušla a skryla sa. Fakt bol, že sa nemám kam skryť a nemôžem urobiť svorke až takú hanbu.

Rozbehli sme sa proti nepriateľom. Nádej stále žije. Nádej, že za nami príde ešte jedna skupina a pomôže nám. Nádej, že naši protivníci sú už unavení a my predsa vyhráme.

Nádej je jediné, čo máme.

Bolestivo som zakňučala, keď sa mi zuby zaryli hlboko do boku. Zovretie nie a nie povoliť a mala som pocit, že útočník mi kus mäsa aj odhryzne. To nemôžem dopustiť.
Divoko som sebou trhala až stisk na mojom boku povolil a ja som obratne labou porezala na krku môjho trýzniteľa.

Nijak extra mu to neublížilo, zatiaľ čo mne to doslova vyrazilo dych.

Vyhla som sa útoku a podarilo sa mi hryznúť útočníka do krku.
Ten spadol na zem a už sa nevedel postaviť. Bol príliš slabý. No ja som ho nedokázala zabiť. On by na mojom mieste neváhal, ale ja nie som on. Nedokážem ho zabiť. Tak som ho proste nechala tak. V tomto stave nikomu neublíži, a ja nebudem mať výčitku, že som vrah.

Takto to išlo ďalej. Naša nádej sa naplnila a nasledujúca skupinka nám pomohla. Posily pre súperovu stranu neprichádzali a vyzeralo, že túto bitku vyhráme.
Môj snehovo biely kožuch je takmer celý červený, ako aj kožuchy vlkov na oboch stranách.

Naši súperi sú stále v presile, hoc niekoľkých som zmlátila vlastnými labami. Nikoho som ale nezabila.

Zrazu sa všetci vlci útočiacej svorky stiahli a zmizli v kríkoch. Naopak vlci z našej svorky sa zišli na jednom mieste.
Nad telom mŕtvej Luny. Takže dostali aj ju. Ďalším smutným faktom je, že nás ostalo asi dvadsať. A to sme boli päťdesiati! No aj tak tu niečo nesedelo. Aj keď počítame mŕtvych, stále nás je málo. Znamená to, že ďalej, smerom ktorým sme mali namierené ešte niekto musí byť. No presne tým smerom sa stiahli naši nepriatelia, takže ísť tým smerom neprichádzalo do úvahy.