Duše Vločiek

XV.kapitola

Nohy som už mala kompletne premrznuté až do fialova. O chvíľu bude svitať, čo znamená že tu blúdim celú noc.
Rukami som si objímala plecia a naťahovala cez ne šál, ktorý zo mňa Alfa nestihol vyzliecť.
Barbar! Surovec! Bastard!
Mala som chuť nadávať ale moje premrznuté hlasivky vydávali len čudesný škrekot.
Vidím to na zápal pľúc. Znamená to že asi týždeň si budem musieť poležať. Záchrana sveta bude musieť počkať.

Čo si to namýšľam. Ja svet nemôžem a nedokážem zachrániť. Mám sa len pokúsiť urobiť mier. Neviem prečo sa robím dôležitou. Nie som nič viac ako ostatní. Je to ako keď učiteľka pošle niekoho po nejakú pomôcku. Nerobí ho to dôležitým, a ani hrdinom.

V mojej zamrznutej hlave pokrytej snehom vznikol nápad. Ako vlk mám aj kožuch. Problém so zimou vyriešený.
Ako snehovo biely vlk som cupkala k hranici lesa s územím svorky.
Nad mojou pozastavenosťou sa nepozastavujte. (😂) Som už raz taká. Hovorili, že sa to zmení len čo mi život dá príučku. Ako keby nestačilo to, čo sa stalo doteraz. No neplánujem sa ľutovať. Teraz musím byť silná. Nie len kvôli sebe, ale aj kvôli Deanovi.

Do Matky! On ma čakal na hranici územia! Ak sa tam vrátil Alfa sám, určite sa ho Dean pokúsil minimálne zabiť.
Dala som sa do behu. Prosím nech sa nepozabíjali.
Stromy redli a na zem dopadalo viac zvyškov mesačného svetla.
V zornom poli som však nevidela žiadny tieň či obrys. Nikto tam nebol. Neverím že by odišiel bezo mňa.

Dobehla som na miesto pomyselnej hranice a klesla na zem. Dych sa mi zasekol v hrdle a navrela mi tam hrča. Oči mi zaplavili slzy. Bezmocne som tam kľačala a sledovala zakrvavený sneh predo mnou. A nebolo ho vôbec málo. Bola už zaschnutá.

,,Žije." zachrapčala som. A vôbec neviem prečo. No dúfala som že chraptím pravdu.

Znova som stála na štyroch a zo zvyšných síl utekala do sídla. Ak mu Alfa ublížil, tak potom ja ublížim jemu. Ako, to si premyslím po ceste.

Nedá sa povedať že som bežala rýchlosťou svetla, ale bežala som ako som len vedela. Cesta mi trvala o polovicu kratšie ako s Alfom, čiže asi hodinu.

Pomaly svitalo, obloha sa sfarbovala prvými slnečnými lúčmi keď som videla v diaľke črtajúce sa sídlo.
Posledné zvyšky napätia, stresu a adrenalínu mi dali energiu na dobehnutie do cieľa.

Vletela som dnu ako veľká voda a zobudila určite pol sídla. Bolo mi to jedno.
Už v ľudskej podobe som bežala po schodoch a namierené som mala do našej spálne. Moja naivná časť verila, že ma tam čaká.
Nebolo to však tak...

Izba zívala prázdnotou rovnako ako moje srdce. Nádej umiera posledná. Idem za Zarou.
Vletela som do jej izby a nezabudla trepnúť dverami. Chudák dievča, vyskočila a vystrašene sa obzerala. Len čo ma zbadala, vrhla sa na mňa, čo už moje nohy neustáli. Obe sme spadli na zem.

,,Prepáč. Nevieš kde je Dean?"

,,Myslela som si že si mŕtva. Bože Roxy toto už nikdy nerob! Rozumela si?"

,,Rozumela. Ale prečo mám pocit že sa vyhýbaš odpovedi? Zara, kde je Dean?" posadila sa na posteľ a pomrvila sa. Medzi prstami si žmolila jeden z tých nádherných bielych prameňov a dokonalými zubami si hrýzla do tých nádherne krojených pier. Ako môže niekto vyzerať tak dobre, aj keď práve vstal?
Na ale naspäť k téme. Jej nebeské oči posmutneli a pozreli sa na mňa z jasne čitateľnou bolesťou. Čím dlhšie mlčala, tým horší som mala pocit.

,,Zara?"

,,Oni sa pobili. Čo pobili, zmlátili do krvi. Ledva došli a Alfa bol hrozne naštvaný. Nechaj ho zavrieť do väzenia a aj ho zbičoval. Roxy on ho dnes bude súdiť. A nevyzerá to dobre." zúfalo rozhadzovala rukami a z očí jej tiekli slzy. Až teraz som si všimla tisícky servítiek okolo jej postele. Pôsobila rovnako zničene ako ja. Museli mať naozaj dobrý vzťah. Ale čo museli! Majú. Ešte žije a nedovolím aby zomrel. Mám ho naozaj rada. Dean je skvelý človek a nedovolím, aby trpel kvôli mne.

Ako zombie som sa pobrala do našej izby a osprchovala sa. V pyžame som si ľahla do postele a snažila sa zaspať. Nešlo to. Nemohla som spať s vedomím, že Dean niekde trpí. Len som sa prehadzovala a moje vysilené telo odmietalo odpočinok.
Rozhodnuté.
Alfu potrestám neskôr, teraz idem za Deanom. Zo skrine som vzala deku a z kúpeľne som zobrala lekárničku a pobrala sa do kuchyne. Do asi litrovej fľaše som napúšťala vodu a urobila dve bagety.
Cestu do väzenia som poznala. Teraz neviem či žiaľbohu alebo chvalabohu. Neplánujem to riešiť.

Nikto to tam nestrážil a tak som mala o starosť menej. Keďže ostatné cely boli prázdne, mala som jasný cieľ. V cele na konci sedel on. Presne v tej, v ktorej som bola aj ja. Na nohe mal tiež ostnatú ostrohu. Ako dlho tu už je?
Zničene a bez pohybu sedel na zemi. Nemal tričko a normálne by som slintala, keby nebol celý od krvi.
Zhíkla som pri tom strašnom pohľade. Neviem si predstaviť tú bolesť ktorú prežíva. Vôbec nereagoval na moje zhíknutie a stále bez pohnutia sedel.

,,Dean?" šepla som úplne potichu. Jeho hlava okamžite vystrelila hore a naskytol sa mi pohľad na jeho červené a utrápené oči. Tento pohľad ma ničil.

,,Roxy?"

,,Som tu. Už je dobre." hladila som jeho strhanú tvár a on položil svoju veľkú ruku na tú moju.

,,Ty žiješ." šepkal ako by tomu nemohol uveriť.

,,Áno a teraz ti pomôžem." pobozkala som ho aby som mu dokázala, že to myslím vážne.

,,Tu máš papanie a otoč sa nech ťa ošetrím."

,,Nejako sa nám vymieňajú role." silene sa zasmial a sadol si k mrežiam tak, aby som na neho dočahovala a pustil sa do bagety.
Ja som na jednu handru z lekárničky naliala vodu a začala mu pomaly a opatrne čistiť rany. Bolo ich minimálne desať!
Niekedy sykol od bolesti a ja som si dávala za vinu všetko jeho utrpenie.
Po pár minútach už nevyzeral jeho chrbát tak zle. Len tá krv to na pohľad zhoršovala. Dala som mu zvyšnú vodu a pokračovala v práci. Na čistú handričku som naliala dezinfekciu. To už syčal kus viac. Začali sa mi triasť ruky.

,,Pre-prepáč. Je to len kvôli mne. J-ja.." nenechal ma ani dopovedať a pobozkal ma. Aj napriek bolesti sa otočil naozaj rýchlo.

,,Teraz ma počúvaj. Nie je to tvoja vina. Jasné? Teraz si tu pre mňa a ja ťa bezhranične milujem. Tak sa už neobviňuj. Platí?" jeho slová ma zahriali pri srdci. Naozaj mi povedal, že ma miluje? Mala som chuť skákať od radosti až po strop a tiež mu povedať že ho milujem. Lenže na to som ešte nebola pripravená. Tieto slová majú veľkú váhu a na ich vyslovenie budem potrebovať ešte trochu času.

,,Platí."

❄❄❄❄❄❄❄❄❄❄❄

Ahojte!

Ako prázdninujete? Dúfam že skvelo 😍

Úprava je presne v polovici a ja by som sa vám chcela poďakovať za to, že vaša aktivita pokračuje.
Snáď je upravená verzia lepšia a kvalitnejšia, lebo si to naozaj zaslúžite 😘

-M-