I AM WOLFIE: Život za hradbami ||2. ✔

30.Posledný. Večný. Milujúci.

Bežali sme naozaj rýchlo, keď som už prestala vládať. Môj dych bol príliš rýchly. "Trevis." Dostala som zo seba priškrtene. Ihneď sme zastali. "Prepáč." Vzal ma na ruky. "Prepáč mi to." Pobozkal ma do vlasov a bežal so mnou na rukách ďalej.

"Kde je ten Aurel? Mohol som ťa už dávno odniesť domov, ak by som vedel, že je on v bezpečí." Povedal pomedzi zuby. "Ja neviem. Naše spojenie sa prerušilo." Povedala som mu popravde. "Dobre. To nič. Odnesiem ťa tam a potom pôjdem pohľadať jeho, ak sa neukáže." Usmial sa na mňa tým jeho typickým úsmevom a rýchlo ma pobozkal. "Pevne sa ma drž." Povedal a hneď na to sa rozbehol, tou jeho upírskou rýhlosťou.

Studený vzduch ma udieral do tváre, preto som si hlavu zaborila do jeho krku a pevnejšie som ho objala okolo krku. Moje vlasy viali za nami. Išiel naozaj rýchlo. Na takú rýchlosť, som nebola zvyknutá. Teda, ak nepočítam let na drakoch.

Po nejakej dobe, so mnou zastavil. Keď som zdvihla hlavu, uvidela som svoj dom. Alebo skôr domček. Milovala som to tu. Bolo to tak čisté miesto. Ďaleko od všetkých. Bolo tu ticho, kľud a pokoj. A tá nádherná príroda okolo, bola ako čerešnička na torte.

Trevis ma odniesol až do domu, kde ma na chodbe položil na zem. "Chvíľu počkáme a keď nepríde, idem poňho. Dobre?" Zdvihol mi hlavu za bradu a slabo sa na mňa usmial. "Dobre." Súhlasila som s ním, aj keď nie veľmi rada a pokúsila som sa mu opätovať úsmev.

V obývačke sme sedeli už najmenej desať minút. "Kde toľko je?!" Zamrmlal Trevis a postavil sa. Potom začal chodiť po izbe. "Trevis...." Povedala som potichu. Trevis zastal a otočil sa ku mne. "On príde." Povedala som. Nevedela som, či sa snažím presvedčiť jeho alebo seba. Iba prikývol a sklonil hlavu. "Vieš, oni nás istý čas sledovali, keď sme sme išli. Preto som potom tak zrýchlil. Možno sú už niekde blízko tvojho domu a čakajú, kedy sem vtrhnú. Alebo chytili Aurela. Je tak veľa možností a ani jedna nie je dobrá." Vošiel si rukou do vlasov, za ktoré následne zaťahal.

"No tak. Nemyslí tak negatívne. Aurel sem určite príde a na niko cestou nenarazí." Postavila som sa a prešla som až k nemu. Postavila som sa na špičky a dala som mu bozk na líce, keď zrazu udreli vchodové dvere. Ihneď ma postavil za seba a s vysunutými tesákmi započal bojový postoj.

No žiaden boj sa nekonal. Dnu prišiel Aurel, ktorý ledva polapal dych. "Aurel!" Ihneď som k nemu bežala a hodila som sa mu okolo krku. Bolo v poriadku. Bol tu, živý a zdravý. Drtila som ho v objatí, pokým som neucítila Trevisovu ruku na mojom chrbte a jeho tichý smiech. Potom som Aurela pustila a dotiahla sa od neho.

"Čo sa vlastne stalo?" Opýtala som sa ho, keď sme už sedeli na gauči. "Boli tam tí traja z rána. Nejako som ich omráčil a potom som sa pokúsil premiestniť k tebe. No bola si odo mňa ďaleko, takže som si najprv trocha pobežal." Odpovedal mi na moju otázku. "No dobre. Ja vezmem tú knihu a môžeme ísť, no budeme si musieť dávať pozor." Postavila som sa prešla k polici, ktorá zaberala jednu stranu steny, smerom doľava od krbu. Chvíľu som knihu nevedela nájsť, no nakoniec sa mi to podarilo a ja som ju našla.

S knihou v ruke, som si sadla k Aurelovi. "Mám ju." Široko som sa usmiala. "To dobre. Teraz sa potrebuješ naučiť, ako ju zmenšiť a uložiť do prívesku, aby ju nikto nespoznal." Povedal s úsmevom. Vyvalila som oči. "To sa mám ako naučiť?" Prekvapene som zažmurkala. Pretočil očami a ukázal na knihu. "Všetko máš vo vnútri." Povedal a ďalej sa mi už nevenoval, keďže sa začal rozprávať s Trevisom. "To si mi teda pomohol." Zamrmlala som.

Nohy som si zložila do tureckého sedu a otvorila som knihu. Po otvorení, som ostala prekvapene pozerať na slová napísané na papieri. Vždy sa mi zdalo, že je tam zakaždým, čo som to otvorila, napísané niečo iné. No teraz to bolo jasné rozpoznateľné.